Príbeh Martina Košíka spoza veľkej mláky.

Martin Košík, rodák z Malaciek, strávil za oceánom už dve dekády. Najprv šiel len na výlet, za zárobkom a zážitkami, no teraz chodí na výlety domov do Malaciek. Košatú rodinu v domovine treba navštíviť, Martin má však za oceánom aj svoju vlastnú rodinu. S manželkou majú troch malých synov a žijú si ten svoj americký sen. Pravda, to čo je americký sen pre nás, nie je americký sen pre tých, ktorí tam žijú. Pre nich to znamená mať slušnú prácu, zdravú rodinu, mať kde bývať a mať na zaplatenie účtov. „Ak si niekto myslí, že sem príde a hneď zbohatne, nehrozí,“ prezradil nám v rozhovore Martin.

          Aj keď dnes už vieme, že ani za hranicami nás nikto nečaká s otvorenými dverami a vreckami plnými peňazí, pred dvadsiatimi rokmi sme ešte mali ružové okuliare a mnohí ich nesňali dodnes. O to tvrdšie muselo byť vytriezvenie. Každý kto sa zo zahraničia vráti, hovorí jedno: treba „makať“, potom možno niečo získaš. No tvrdá práca neznamená, že na západe zbohatneš. Stačí, aby si narazil na nesprávnych ľudí a tvoj osud môže byť smutný, ba až tragický.

Téma: Voľby prezidenta

          Spojené štáty americké sú vysnívanou domovinou pre milióny ľudí už viac ako dve storočia a platí to aj dnes. Denne sa snažia do krajiny dostať stovky, ba tisíce ľudí a množstvo imigrantov na hraniciach ovplyvňuje aj vnútornú politiku. Práve postoj k imigrácii a riešeniu týchto otázok mení a ohýba politiku v krajine. Nakoniec to azda boli práve migranti, ktorí rozhodli o tom, kto bude na ďalšie štyri roky najvplyvnejším človekom na svete. Ale aj keď sa zvonka zdá, že Amerika je rozdelená a že ľudia z jednotlivých táborov sa navzájom nenávidia, každodenná skutočnosť je trochu iná. Lebo Američania nežijú na barikádach, a keď si večer po práci sadnú na pivo, politická príslušnosť ide bokom. „Politici prídu, potom odídu a všetci za sebou nechajú bordel, nezáleží, odkiaľ prišli,“ opisuje Martin postoj väčšiny pracujúcich ľudí, s ktorými sa za 20 rokov stretol. To ale neznamená, že im takýto postoj vydrží aj v čase volieb. Postoj ľudí ku svojej krajine najviac ovplyvňuje vzdelanie a cestovanie. Chyby, ktoré Amerika má najlepšie vidia vzdelanejší a tí, čo boli „vonku,“ teda za hranicami USA. To sa pritom nestáva často, Štáty sú také veľké, že veľká časť obyvateľov krajinu za svoj život neopustí. „Ten čo nevyliezol ani zo svojho okresu, ten si myslí, že Amerika je tá najlepšia a na prisťahovalcov pozerá zvrchu.“

          V niečom sa americká povaha podobá na tú našu a v niečom nie. Američania sú vo všeobecnosti priateľskí, milujú tzv. small talks (krátke rozhovory s úplnými cudzincami), no cudzinca si k sebe reálne nepustia, až kým im nedokáže, že za to stojí, a to sa medzi bežnými ľuďmi udeje jedine prácou a umom. Pravda, Amerika je obrovská a správanie ľudí v uliciach New Yorku je odlišné od ľudí žijúcich v radovej zástavbe na predmestí Chicaga zvanom North Aurora, kde žije aj Martin. Tam je to ešte stále tá Amerika, akú poznáme zo starších filmov, kde susedia tvoria komunitu a pomáhajú si navzájom. „Keď sa nasťahuješ, susedia prídu, predstavia sa, donesú koláč, dáte kávu, pokecáte… So susedmi máme kódy od garáží – keď niečo potrebuješ a nie som doma? Skoč do garáže, tam mám náradie. Alebo, keď ti v dome praskla voda, choď prosím ťa a vypni ju.“ Suseda si vraj človek nevyberá, ale snažiť sa byť dobrým susedom, o to by sme sa mohli pokúsiť mnohí. Pokojne aj po vzore Američanov.

Pomocné ruky

          Zariadiť si v Štátoch dobrý život je síce ťažké a čoraz ťažšie, ale stále sa to dá. Bez pomoci rodákov to však zo začiatku nejde. Aj pre jazykovú bariéru, aj pre bariéru turistu, cudzinca. Aj medzi rodákmi sa však nájdu takí, ktorí nováčika radi zneužijú, oberú o peniaze, či zvedú na zlé chodníčky. Martin má takých príbehov plný kredenc. Hovorí, že prvých päť rokov v USA je najťažších a boli najťažšie aj preňho. „Prvé roky som ani nevedel koľká bije. Myšlienky, že odídem som mal stále, ale zakaždým, keď to na mňa prišlo, podržali ma kamaráti. Povedali skrátka – vydrž, bude lepšie.“ Hovorí sa tomu up´s and down´s – teda niekedy si hore, niekedy celkom dolu. Aj on pár tých „dolu“ zažil. V Amerike ako prisťahovalec nemáte žiadny „matrac“ sociálneho systému, ktorý vám pomôže, keď prídete o prácu, alebo keď vás niekto oklame, či oberie o peniaze. Máte smolu a je len na vás, či utečiete domov, alebo to skúsite ešte raz. Postupom času Martin našiel ľudí, na ktorých sa mohol spoľahnúť a ktorí mu pomohli. Sám vraví, že nebyť viery, nikdy by nástrahami a skúškami života v cudzine neprešiel. A vlastne, nebyť viery, nenašiel by si ani svoju polovičku. Skrátka, život by mohol dopadnúť celkom inak. Dnes je naozaj americkým občanom. Na zelenú kartu sa v USA dá žiť naozaj dlho, treba ale „sekať latinu“. Keď sa potom môžete stať občanom, tradične je to v Amerike veľká sláva. Možno aj pre tie roky, ktoré k tomu vedú. Nástup, prísaha, sudca, príhovor.

Nadšenie k starým strojom a histórii

          Američania azda najviac na svete riešia svoj pôvod. Je to súčasťou ich americkej identity, ľudia sa tak spoznávajú a často o tom diskutujú. Lebo každý v USA je prisťahovalec, azda s výnimkou pôvodných obyvateľov. Takže aj keď je niekto rodený Američan a je na to hrdý, hneď povie, že je Ír, či Slovák. Už dávno sa hovorí, že identita Američanov pôvodom zo Slovenska zaniká. Státisíce prisťahovalcov, ktorí do Ameriky smerovali v minulosti si vytváralo spoločenstvá, stavalo kostoly, vydávalo noviny a doma hovorilo po slovensky. Postupom času a postupom generácií sa zo slovenských koreňov stávajú už len vzdialené spomienky. Jazyk utícha, tradície miznú. O to cennejšie je, keď do tejto blednúcej slovenskej stopy v Amerike príde čerstvá krv s úctou nielen ku krojom a dávnemu jánošíkovskému odkazu, ale aj k modernejšej, nedávnej histórii. A presne to sa stalo v Martinovom prípade.

          Martin má dve práce. Jednu, ktorá ho živí, druhú, v ktorej o peniaze nejde. Spolu s americkými veteránmi spravuje vojenské letecké múzeum na okraji Chicaga. Letectvo ho vždy bavilo, technika tiež a aj na vojnu chodil, takže veteránom lepšie rozumel a tí ho ľahko vzali medzi seba. Stará sa o reštaurovanie starých lietadiel, niektoré sú repliky slávnych bojových strojov z minulosti, väčšina sú však reálne stroje s bojovou históriou. Keď v múzeu navrhol, či by neopravili jedno z lietadiel, čo stáli vonku, vzali si ho bokom s otázkou, či to myslí vážne. Lebo už tam mali veľa dobrovoľníkov, ktorí prišli s veľkými nápadmi a rýchlo zmizli. No Martin to myslel vážne a veteráni boli radi. Dali mu všetko čo potreboval, dali mu dvoch pomocníkov a pustili sa do práce. „Môj obľúbený je P-40 Warhawk,“ vraví Martin s nadšením. Práve tento stroj začal reštaurovať ako prvý. Stíhačka z II. svetovej vojny si to určite zaslúžila. Nadšenie k starým strojom a histórii prerástlo až do chuti stať sa pilotom. „Som pilot v zácviku… Tie staré stroje sú fantastické. Keď v nich letíte, cítite každý výbuch vo valci, celé sa to otriasa. Máte pohľad z toho stroja, viete aké to asi bolo v minulosti. Narobíte sa, aby to lietadlo zostalo vo vzduchu, pohľad na svet z vrchu je však veľká odmena. Skrátka veľká romantika.“  

Česko-slovenská expozícia

          Keď sa veteránov spýtal, či môže spraviť v múzeu výstavu s tematikou česko-slovenského letectva, odpoveď bola rýchla, strohá a jasná. Presne taká, akú by ste čakali od vojaka. A tak sa začal zber artefaktov, príbehov a dát. Výstava je stála. Nie je veľká, je založená na drobnostiach, no ako inak by to v prípade drobného národa, či národov vo veľkej Amerike vôbec mohlo byť? „Sú tam modely prakticky od začiatku – od roku 1918, až po súčasnosť,“ vysvetľuje Martin. „Keď prídu Česi a Slováci, sú veľmi príjemne prekvapení, že niekde tak ďaleko od domoviny nájdu kúsok domova, no najlepšie je, keď prídu Američania. Naposledy prišli tri autobusy a všetci sa čudovali, že v múzeu na kraji mesta, kde je všetko len americké, je odrazu niečo takéto. Je to taký vystrčený palec, ale v dobrom.“

Skrátka život

          Amerika nie je dokonalá, život tam je ťažký, človek sa narobí možno ešte viac ako tu. Všetko je tam drahšie, a potom príde účet od poisťovne za bežnú operáciu pruhu a z tej sumy v desaťtisícoch sa vám môže len hlava točiť, a to aj keď si platíte poistné. No aj s tým sa dá niečo robiť. Akoby aj účet za lekára bol obchod a priestor na rokovanie či licitáciu. Je potom na vás akú sumu si u poisťovne nakoniec „vyjednáte“. Martin vraví, že kapitalizmus i systém ako taký je v Amerike zdravší ako u nás, no má svoje slabiny, veci, ktoré by mohli byť lepšie. Nepochybne i zdravotníctvo, istotne aj sociálny systém. No aj v tomto ohľade majú veci, ktoré sú ďalej ako u nás.

           Martinova manželka Erin učí deti s autizmom vo veku približne 15 až 18 rokov. Každé z detí je iné, každé z detí, či skôr dospievajúcich má inú, i keď obvykle ťažkú mieru postihnutia a každé potrebuje špeciálny prístup. Ich cieľom však nie je deti separovať, snažia sa čo najlepšie ich začleniť do spoločnosti, pripraviť ich na život tak, aby boli šťastné a aby svetu niečo priniesli. Majú svoje školské programy, chodia po výletoch, žijú dennodenný život. Štát rodiny s autistickými deťmi a ich špeciálne vzdelávanie značne podporuje, a to aj pomocou príspevkov. Skrátka robia systémovo to, čo u nás funguje slabšie a obvykle to závisí najmä od veľkej snahy jednotlivcov, občianskych združení, či rodičov.

          No a ako sa doma zhovárajú? Po anglicky. Martinova polovička má nemecko-český pôvod a za slobodna sa volala Rohlik – Rohlíková. „Košík s Rohlíkom sa priťahujú,“ vraví so smiechom Martin, no reč predkov už Erin dobre neovláda. Martin sa však snaží hovoriť so synmi aspoň trochu po slovensky. Pre nich je to ale veľmi izolované, všade inde je iba angličtina. „Ale vedia, že keď rátam po slovensky do troch, tak je už veľmi zle,“ dodáva.

Text: Ján Hargaš, foto: archív M.K.