Po Jozefovi Gabčíkovi z predchádzajúcej časti seriálu si aj v tomto vydaní Malackého hlasu pripomenieme slovenského hrdinu z II. svetovej vojny. Kapitán Miloš Uher bol významným protifašistickým bojovníkom a organizátorom partizánskych odbojov na západnom Slovensku. 

Narodil sa 27. júla 1914 v Lubine neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Pred II. svetovou vojnou sa v časoch 1. Československej republiky živil ako robotník a kováč. Po nástupe ľudákov k moci sa snažil utiecť na Balkán, ale chytili ho pri Budapešti, kde ho tri mesiace väznili.

Po návrate na Slovensko sa zapojil do protifašistického odbojového hnutia v Myjave, ktoré udržiavalo spojenie so zvyškom Slovenska i so zajatými spolubojovníkmi. V auguste roku 1944 založil ozbrojenú partizánsku skupinu Hurban, ktorá sa zapojila do Slovenského národného povstania. V ľudáckom štáte sa tento čin považoval za zločin proti štátnemu zriadeniu a za vlastizradu. V spomienkach Uhrových spolubojovníkov zostal ich kapitán ako húževnatý, no trochu prchký človek s výbornými predpokladmi k veleniu. Mal prirodzenú autoritu a keď bolo treba, vedel do pozoru postaviť aj Sovietov. Ako spomínajú, bol to spravodlivý muž a skvelý organizátor.

Miloš Uher sa oslobodenia Československa nedožil. Padol 27. februára pri ťažkom boji s nemeckými vojakmi v Bzinciach pod Javorinou neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Pamätníci spomínali, že v dedine vypukol zúrivý boj a Uhrova skupina partizánov sa snažila obsadiť nemecké veliteľstvo. Čo bojovníkom za slobodu chýbalo na vybavení, to vyvážili svojou odhodlanosťou, a Miloš Uher nebol iný. Partizáni spôsobili Nemcom značné straty, ale obete boli aj na strane povstalcov. Okrem Miloša Uhra, ktorý hrdinsky padol pri pokuse preniknúť medzi Nemcov, prišiel o život aj jeho zástupca Anton Jakubík a ďalších 15 partizánov. 

Po Milošovi Uhrovi je na Slovensku pomenovaných 7 ulíc. V rodnej Lubine a v Starej Turej má pamätnú tabuľu. 

Martin Kukučín bol najvýznamnejším slovenským spisovateľom obdobia realizmu. Narodil sa 17. mája 1860 ako Matej Bencúr v Jasenovej neďaleko Dolného Kubína, kde stále stojí jeho rodný dom a múzeum.  Študoval na gymnáziách v Revúcej, Martine, Šoproni či Kežmarku. Pôvodne chcel nastúpiť na teologickú fakultu v Bratislave, no počas silnej maďarizácie sa pre zlé podmienky pre Slovákov rozhodol pre štúdium medicíny v Prahe. 

Keď doštudoval, snažil sa zamestnať na Slovensku. Keďže podmienky pre intelektuálov hlásiacich sa k slovenskému pôvodu mu nepriali, zakotvil na Jadrane. Stal sa obecným lekárom v obci Selca na chorvátskom ostrove Brač. Popri lekárskej praxi sa v Chorvátsku venoval aj kultúrnej a umeleckej činnosti, bol napríklad členom kultúrneho spolku Hrvatski Sastanak. Na Jadrane sa zoznámil s Pericou Didolićovou, ktorá mu bola od roku 1904 manželkou. 

Ľudskosť a dobráctvo Martina Kukučína spôsobili, že sa rozhodol vstúpiť do Medzinárodného Červeného kríža. Stal sa vôbec prvým lekárom tejto organizácie v čílskej Patagónii, kam sa presídlilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Kukučín tu pôsobil od roku 1908 ako lekár. V Čile bol váženým človekom s prívlastkom ľudomila. 

Na začiatku 20. rokov minulého storočia sa Martin Kukučín opäť vrátil na Slovensko, no v rodnej Jasenovej žil len krátko. Posledné roky svojho života strávil v spoločnosti svojej manželky v chorvátskom Pakraci v historickom regióne Slavónia neďaleko bosnianskych hraníc. Tam aj zomrel 21. mája 1928, len tri dni po svojich 68. narodeninách. Pochovali ho v Záhrebe, jeho pozostatky neskôr previezli na Národný cintorín v Martine. Manželka Perica sa dožila 91 rokov, zomrela v roku 1971 v Trnave. 

Literárne diela Martina Kukučína sú skvostmi obdobia slovenského realizmu. Žiaci v školách dodnes čítajú Dom v stráni či poviedky Rysavá jalovica, Neprebudený alebo Veľkou lyžicou. 

Po Martinovi Kukučínovi je pomenovaná nemocnica v čílskom meste Punta Arenas, kde pôsobil, ale aj viac ako stovka ulíc po celom Slovensku. 

Aj posledná z ulíc v tejto časti je pomenovaná po slovenskom hrdinovi z čias Povstania.  Narodil sa 6. októbra 1914 v Krásnej Hôrke, dnešnej časti Tvrdošína. Netradičné priezvisko zdedil po starom otcovi, ktorý bol Talian a prišiel na Slovensko pomáhať s výstavbou železníc. 

Keď mal Ľudovít 10 rokov, jeho rodina sa presťahovala na východ Slovenska. Vychodil košické gymnázium, kde v roku 1932 zmaturoval. Ihneď po škole narukoval do armády a rýchlo získal hodnosť podporučíka. Priradili ho k letectvu, preto následne absolvoval pilotský kurz na leteckej škole v Prostějove.  Ešte pred dokončením leteckého výcviku bol povýšený na dôstojníka československej armády. Po rozpade Československa, keď sa Slovenský štát stal satelitom nacistického Nemecka, Ľudovít Kukorelli začal s konšpiračnou činnosťou proti ľudáckemu režimu. Prvý problém nastal už začiatkom roka 1940, keď mu udelili medailu za inváziu do Poľska. Tej sa vzdal, lebo v operácii neparticipoval. Situáciu mu skomplikovala aj nehoda lietadla, ktoré pilotoval. Takmer prišiel o život, a ľudáci mu dali preplatiť všetky škody, ktoré na stroji spôsobil pri nehode. V rokoch 1941 a 1942 organizoval nelegálne prelety slovenských letcov do Juhoslávie. Týmto pomáhal utiecť vojakom, ktorí nesúhlasili s režimom. Za to ho odsúdili na 9 mesiacov väzenia a vyhodili ho z armády. Po vojenskej kariére robil predajcu písacích strojov či vo firme na výrobu sódy. Predovšetkým však cestoval po Slovensku, aby sa venoval odbojovej činnosti a okrem toho pomáhal antifašistom v útekoch na Balkán. Samotný Kukorelli zo Slovenska v roku 1943 utiekol do okupovaných Čiech, avšak v Brne ho zadržalo gestapo, ktoré ho vydalo slovenským úradom. Ľudovít Kukorelli im však v Piešťanoch šikovne ušiel cez okno na toaletách. Útek žandárom sa mu podaril aj druhý raz: keď ho zatkli v Hlohovci, utiekol im v Bratislave.

Žandári slovenského štátu po ňom ihneď vyhlásili pátranie, no Kukorelli aj tak na Orave a neskôr na východe Slovenska organizoval veľké partizánske družiny. Spolu so sovietskymi utečencami z koncentračných táborov a ostatnými partizánmi založili povstalecký oddiel Čapajev. V lete roku 1944 sa táto skupina spojila na severovýchode Slovenska s oddielom Pugačov. Ľudovít Kukorelli ako veliteľ skupín spolu so svojimi spolubojovníkmi napádali Nemcov a bojovali v horských prestrelkách. 

Hrdina Povstania Kukorelli prišiel o život vraždou 24. novembra 1944 pri Medzilaborciach, keď bola jeho jednotka nútená ustupovať nemeckej presile. Podľa prvotných informácií ho údajne zastrelil niekto z Wehrmachtu, no po exhumácii jeho tela sa zistilo, že ho pravdepodobne chladnokrvne zavraždil jeho vlastný vojak Viktor Kokin, s ktorým mal nezhody. Pri pitve sa zistilo, že bol zastrelený do hlavy rovnakou zbraňou, akú mal len sovietsky vojak a zároveň armáda Wehrmachtu takouto pištoľou nedisponovala. 

Ľudovít Kukorelli mal ako jediný účastník Povstania pohrebný obrad v košickom Dóme sv. Alžbety, pochovaný je v Košiciach. Po hrdinovi je pomenovaných 10 ulíc po Slovensku. 

 

Táto ulica patrí medzi najstaršie pomenované v našom meste. A navyše, ako jediná v Malackách nesie explicitne meno po živočíchovi. Jej názov sa datuje už do 18. storočia – vtedy tam už síce mali obyvatelia Malaciek postavené domy, ale na konci ulice boli pasienky pre kozy. 

Historik MCK Malacky Martin Macejka uvádza: „Z 18. storočia máme zachované poznámky z malackej matriky, konkrétne ide o opis z koledovania z roku 1737, ktorý hovorí o vtedajších názvoch ulíc na Dolnom konci. V zázname sa spomínajú aj ľudové názvy vtedajších ulíc – Vŕbová, Kozia, Nová. Sú to najstaršie známe záznamy týkajúce sa názvov ulíc v tejto časti Malaciek. Tému na základe uvedeného záznamu spracoval v minulosti malacký kronikár Pavol Hallon, ktorý stotožňoval vtedajšiu Vŕbovú ulicu s dnešnou Družstevnou a  Koziu s dnešnou ulicou rovnakého názvu. Nová bola ulica zrejme rovnobežná s dnešnou Záhoráckou smerom ku kláštoru, pravdepodobne časť dnešnej Hviezdoslavovej ulice.“