10. 12. 2021
Ulice mesta 16
Svätoplukova
Svätopluk bol legendárnym vládcom Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy. Narodil sa okolo roku 830 a zomrel v roku 894. Známa nie je príčina smrti ani to, akým spôsobom bol pochovaný.
Bol synovcom kniežaťa Rastislava, s ktorým na našom území spoluvládol. Udáva sa, že v čase Svätopluka bola Veľká Morava rozdelená na 3 časti – Koceľovu, Rastislavovu a Svätoplukovu. Vďaka tomu, že porazil v povstaní Frankov a oslobodil Veľkú Moravu spod ich nadvlády, sa neskôr stal samostatným vládcom Veľkej Moravy. Nielenže sa mu darilo odrážať franské útoky, postupne počas svojej vlády pripájal nové teritóriá a za jeho vlády sa ríša rozrastala. Podarilo sa mu získať napríklad Čechy, Lužice, či územie dnešného Maďarska zvané Panónia. Práve za jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčší rozsah. 
Legenda o troch prútoch, vďaka ktorej Svätopluka dodnes pozná široká verejnosť, sa však nemusí zakladať na pravde. Historicky sa dochovali len dvaja synovia, no v legende pred smrťou podáva prúty trom. Mojmír II. a Svätopluk II. sú historicky dokázateľné osobnosti, no tretieho syna sa nepodarilo zdokumentovať. 

Štefana Čulena 
Štefan Čulen bol malacký farár a národovec, rodák z Brodského. Jeho brat Martin Čulen bol riaditeľom slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. 
Štefan Čulen študoval teológiu v Trnave a v Pešti, kde ho v roku 1844 vysvätili za kňaza. Ako kaplán pôsobil vo Veľkých Levároch a Gajaroch. Ako farár po prvý raz pôsobil od polovice 50. rokov 19. storočia v Perneku. Počas celého života bol pronárodne orientovaný. Keď sa v roku 1862 v malackom kláštore uskutočnila schôdza na podporu Memoranda slovenského národa, bol prítomný aj Štefan Čulen. O rok neskôr ho menovali za jedného z piatich správcov zbierok pre Maticu slovenskú. 
Ako farár v Malackách pôsobil od roku 1879 až do svojej smrti v roku 1892. Okrem pronárodných aktivít a duchovnej práce sa venoval aj literárnej činnosti a prispieval do Katolíckych novín. V Malackách na vlastné náklady postavil školskú budovu, ktorá sa nachádzala v terajšom hostinci pri priechode cez železnicu neďaleko križovatky Legionárskej a Duklianskych hrdinov. Počas jeho pôsobenia postavili kaplnku sv. Anny na Stupavskej ulici. 

Štúrova 
Osobnosť Ľudovíta Velislava Štúra asi netreba bližšie predstavovať. Ide o najvýraznejšiu osobnosť  slovenského národného obrodenia. Nebyť tohto politika, jazykovedca, novinára, básnika, filozofa a pedagóga, možno by Slováci svojbytnosť nikdy  nenadobudli. Je kodifikátorom spisovnej slovenčiny.
Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci, bol druhým dieťaťom v rodine národne uvedomelého učiteľa Samuela Štúra. Rozhodujúci vplyv na jeho pronárodné aktivity malo stretnutie s profesorom Jurajom Palkovičom na evanjelickom lýceu v Bratislave, kam išiel študovať po dvoch ročníkoch gymnázia v maďarskom Győri. Na bratislavskom evanjelickom lýceu bol aj pedagógom, keď nahradil už spomenutého profesora Palkoviča, ktorý bol v dôchodkovom veku. Ďalším zlomom v jeho živote bol výlet na Devín v roku 1836, ktorý sa považuje za začiatok jeho pronárodnej cesty, hoci už predtým prispieval národne orientovanými básňami do viacerých periodík. Počas tohto výletu si Štúr a jeho spolupracovníci dali slovanské pseudonymy a sľúbili vernosť boju za vlasť. Už vtedy mal myšlienku kodifikovať spisovný slovenský jazyk zo stredoslovenského nárečia, pretože dovtedy používaná biblická čeština začala byť pre Slovákov čoraz viac nezrozumiteľná. Dlhý proces formovania a jazykovednej činnosti mal za výsledok kodifikáciu v roku 1843. O dva roky na to už vychádzali Slovenské národné noviny v novom jazyku. 
Štúr bol zástancom Slovákov aj na politickej úrovni – národné záujmy hájil ako poslanec Uhorského snemu za mesto Zvolen. V revolučných rokoch 1848-49 spísal spolu s najbližšími spolupracovníkmi Žiadosti slovenského národa, no v očiach maďarskej vlády bol považovaný za rozvracača a pansláva. Na Štúra, Hurbana a Hodžu bol vydaný zatykač. Aj napriek tomu sa Štúrovi podarilo zvolať v Prahe Slovanský zjazd. Štúrovcom sa podarilo vyvolať neposlušnosť voči maďarskej vláde zvolaním Slovenskej národnej rady vo Viedni, no Štúra to stálo neustály policajný dozor až do konca jeho života. Ten prišiel zopár dní po tragickej nehode pri poľovačke, keď sa sám postrelil. Zomrel 12. januára 1856 v Modre. 

Ulica Ernsta Wiesnera
Ernst Wiesner bol významný slovenský architekt židovského pôvodu narodený 21. januára 1890 v Malackách. Jeho otec podnikal s kancelárskymi potrebami. Továrne mali v Malackách i v Brne, kam sa pravdepodobne v 90. rokoch 19. storočia celá rodina presťahovala. Ernst v Malackách vychodil asi len ľudovú školu.
Strednú školu absolvoval už v Brne, architektúru vyštudoval vo Viedni. Väčšina jeho kariéry je spojená práve s Brnom. Je autorom dizajnu niekoľkých tamojších víl, domov, ale aj dodnes stojaceho krematória. Stavby má na konte aj v Rakúsku a Poľsku. Jeho kariéru v 30. rokoch minulého storočia ohrozila hospodárska kríza, nástup Hitlera a intervencia do Československa. V marci 1939 preto emigroval do Británie. Počas vojny a tesne po nej pracoval pre exilovú československú vládu a veľvyslanectvo v Londýne, potom sa presťahoval do Liverpoolu, kde sa už venoval architektúre.  Najvýznamnejšou prácou z jeho života v exile je rekonštrukcia liverpoolskej Kaplnky sv. Kláry. Pôsobil tiež na miestnej škole ako docent architektúry. V exile dožíval bez kontaktu s vlasťou a blízkymi a preto časom zatrpkol. Zomrel 15. júla 1971 bez toho, aby pred smrťou stihol vidieť domovinu. 
Malacké pohľady o ňom písali: „Ernstovi Wiesnerovi sa ešte za života dostalo viacero ocenení. Škola architektúry v Liverpoole mu v roku 1954 udelila čestný titul Master of Architecture. Univerzita J. E. Purkyně v Brne ho v roku 1966 ocenila striebornou medailou a v roku 1969 ho poctila čestným doktorátom za celoživotné dielo. V roku 1968 dostal aj Pamätnú medailu k 50. výročiu vzniku republiky.“ 

Text: M. Binčík, foto: S. Osuský




Ďalšie
Voľný čas
Spoločnosť
2. 2. 2023
Karnevalová paráda v Cvečku

Novučičké priestory Komunitného centra pri Cvč privítali v piatok 27. januára všetky…

Zobraziť celý článok
Voľný čas
Spoločnosť
Kultúra
2. 2. 2023
Dlhoročná riaditeľka CVČ odchádza do dôchodku

Utorok 31. január bol posledným pracovným dňom pre dlhoročnú riaditeľku Centra voľného času v…

Zobraziť celý článok