Rudolf Dilong bol slovenský františkánsky mních a jeden z najvýznamnejších básnikov literárneho prúdu tzv. katolíckej moderny. Narodil sa 1. augusta 1905 ako Alfonz Dilong v Trstenej, v 15 rokoch po vstupe do kláštora prijal rehoľné meno Rudolf. Jeho život je úzko spätý s Malackami, kde sa po prvý raz objavil v roku 1923, no plnohodnotne tu pôsobil až od rokov 1936 či 1937 ako františkánsky klerik na tunajšom gymnáziu.

Bol síce františkánskym mníchom a kňazom, ale vymykal sa cirkevným konvenciám. Jazdil na motorke a žil bohatý spoločenský život, dokonca mal dieťa so ženou židovského pôvodu z Malaciek – Valériou Reiszovou. Práve pre tento vzťah ho v roku 1938 cirkev prevelila do kláštora v Hlohovci. V malom meste ako Malacky sa vzťah kňaza a židovskej dievčiny totiž nedal tajiť dlho; problémom bolo nielen kňazské povolanie, ale aj vek Valérie. Keď sa spoznali, mala 19 rokov. Z ich vzťahu sa narodila dcéra Dagmar, ktorá je dnes mamou spisovateľky Denisy Fulmekovej – tá je teda vnučkou Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej. Dilong sa z priemeru vymykal aj svojou básnickou tvorbou, pretože písal surrealistickú poéziu. 

Po vojne však musel pre svoju literárnu angažovanosť počas vojnového Slovenského štátu opustiť Československo. Od roku 1945 pôsobil istý čas v Ríme, potom takmer 20 rokov v Argentíne a od polovice 60. rokov v USA. V zámorí bol stále literárne činný, no sťažoval sa na nedostatok čitateľského publika, keďže usadlíci zo Slovenska patrili skôr k pospolitému ľudu ako k intelektuálom. S dcérou Dagmar a bývalou láskou Valériou sa stretol vo Viedni v roku 1969. Pre komunistický režim sa však na Slovensko už nikdy nevrátil, hoci jeho návrat vyzeral reálne. Zomrel v roku 1986 v Pittsburghu. 

Po Dilongovi sú pomenované ulice v Malackách (časť Rádek), Žiline, Trnave a Prešove. Jeho meno tiež nesie recitačná súťaž Dilongova Trstená.

Samo Chalupka bol významný štúrovský básnik, národný buditeľ a spoluautor Memoranda slovenského národa. Narodil sa 27. februára 1812 v Hornej Lehote pri Brezne, bol mladším bratom dramatika Jána Chalupku (okrem iného autor hry Kocúrkovo). 

Vzdelanie získal na gymnáziách v Kežmarku, Rožňave a Bratislave, tu pomáhal zakladať spolok Spoločnosť česko-slovanská v roku 1829. Evanjelickú teológiu študoval vo Viedni. Preslávil sa najmä ako vynikajúci básnik, okrem iných diel napísal slávne epické básne Branko či Mor ho. Práve verš z Branka – Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som – zdobí jeho náhrobný kameň. Okrem literárnej činnosti sa venoval aj zbieraniu ľudových povestí a piesní, keďže študoval aj slovanské dejiny a epiku. 

Chalupkova literárna tvorba odráža vtedajšiu realitu štúrovcov. Vo väčšine svojich diel prezentuje hlboké vlastenecké cítenie a boj hrdinov o slobodou slovenského národa, pri ktorom hodlajú trpieť aj zomierať. Jazyk jeho básní vychádza z Chalupkovej záľuby v ľudovej slovesnosti a vyznačuje sa jednoduchou schémou rýmov. 

Samo Chalupka žil ešte dlho po revolučných rokoch 1848 a 1849, ktoré priniesli Slovákom sklamanie. Zomrel v roku 1883 vo svojom rodisku, kde je aj pochovaný. Ulica Sama Chalupku sa v Malackách nachádza v hustej zástavbe rodinných domov pri uliciach Jána Hollého a Svätoplukovej.

František Víťazoslav Sasinek bol slovenský historik, publicista a katolícky kňaz. Narodil sa 11. decembra 1830 v Skalici, kde študoval na miestnom gymnáziu. Študoval aj v maďarských mestách Szolnok či Tata a neskôr aj teológiu v Prahe. 

Ako historik sa venoval dejinám Slovákov a Slovanov, spracovával tiež dejiny Uhorska a zameriaval sa aj na tému Veľkej Moravy, predovšetkým príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda. Vyčítajú sa mu mylné závery v niektorých dielach, ktoré boli poznačené slovenským romantickým hnutím. Bol tiež tajomníkom Matice slovenskej a kustódom jej múzea. Bol  literárne činný: vydával básne, verše a dokonca aj zbierku vtipov a anekdot. Pôsobil tiež ako redaktor a archivár; jeho archívna práca v múzeu pomohla mnohým historikom venujúcim sa obdobiu okolo založenia Matice slovenskej. František Víťazoslav Sasinek sa dožil 83 rokov, zomrel v Štajerskom Hradci (Graz).

Sasinkova ulica v Malackách sa nachádza pri športovej hale Malina a ústi do centra mesta.

Andrej Sládkovič – asi najromantickejší básnik spomedzi všetkých Štúrovcov. Narodil sa ako Andrej Braxatoris 30. marca 1820 v Krupine. Bol tiež  evanjelickým kňazom, ale aj vynikajúcim prekladateľom, publicistom a literárnym kritikom. Prekladal Puškinove diela z ruštiny, Voltaira z francúzštiny a Goetheho z nemčiny. Tej sa podučil pri štúdiu teológiu v nemeckom Halle. 

Jeho najznámejším a najvýznamnejším dielom je Marína, najdlhšia ľúbostná báseň na svete (má 291 strof a 2900 veršov, tento rekord má dokonca oficiálne zapísaný). Venoval ju svojej láske Maríne Pischlovej, ktorú spoznal počas svojho pôsobenia v Banskej Štiavnici. Jej dom v tomto meste je dnes turistickou atrakciou. 

Prvotiny mu vyšli v almanachu Nitra. Venoval sa národnostným témam, no ako jeden z mála štúrovských básnikov vo svojich dielach vykresľoval aj lásku k žene. Okrem toho v poézii vychádzal aj z vlastných skúseností a citových zážitkov či konfliktov. Najznámejšie pronárodné básne zo Sládkovičovho pera sú lyrická skladba Nehaňte ľud môj a rozsiahla básnická skladba Detvan. 

Bol blízkym spolupracovníkom Ľudovíta Štúra. V národných aktivitách pokračoval aj po jeho smrti, keďže bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej. Mal širokú sieť kontaktov s poprednými politickými a národnobuditeľskými osobnosťami ostatných slovanských národov. Andrej Sládkovič zomrel v Radvani nad Hronom, pomenovaná je po ňom obec Sládkovičovo, planétka či desiatky ulíc po celom Slovensku. Sládkovičovu ulicu v Malackách nájdete neďaleko železničného prejazdu pri Gajdárovi.