Ulica je pomenovaná po historickom objekte, ktorý sa v našom meste zachoval do dnešných čias, ale mnohí Malačania o tom ani netušia. Rakárňa – tak starí Malačania volali miesto v okolí rybníkov číslo 3 alebo 4, v ktorých bola čistá voda a chovali sa tam raky. Kedy sa začala táto lokalita takto označovať, nie je známe, ale isté je, že to bolo najneskôr v 19. storočí. Po dlhý čas bola malacká rakáreň vôbec jediná v celom Československu, hovorí o tom Chytilov mestopis z roku 1930.

Rovnako dávnu históriu má aj samotná Rakárenská ulica. „V minulosti k nej viedla tzv. nová vývratská cesta. Pokračovala od Rakárne ďalej až pálffyovskému zámku Vývrat, nachádzajúci sa pod Vysokou. V skutočnosti boli podľa pamätníka dve cesty, ktoré išli vedľa seba. Jedna pre Pálffyovcov a druhá pod ňou pre ostatných. Cesta mala meno aj Rakárenská. Začínala sa v Malackách na Rádku na dnešnej Rakárenskej ulici. Dnes tadiaľ k rakárni priama cesta nevedie, pretože v 70. rokoch 20. storočia ju presekla diaľnica,“ uviedol v článku pre Malacké pohľady historik Martin Macejka. 

Pri rakárni sa nachádzalo viacero stavieb. Boli tam napríklad dve píly – stará a nová – ktoré poháňala voda z Maliny. Okrem nich tam boli štyri hájovne, v ktorých sídlil personál starajúci sa o lesy a rybníky. V Pálffyovskej kmeňovej knihe sa spomínal aj rakárenský panský majer. Podľa viacerých archívnych materiálov bola na rakárni aj tehelňa, jej fotografie sa však nedochovali. Stavby tam stáli ešte v polovici 20. storočia, no ako píše Martin Macejka, dnes už neexistujú a zostali len rybníky. 

Ulica je pomenovaná po legendárnom vládcovi Veľkej Moravy Rastislavovi. Na našom území vládol v rokoch 846 až 870, za jeho vlády na Veľkú Moravu prišli solúnski vierozvestcovia Cyril a Metod. 

V roku 846 ho na veľkomoravský trón dosadil východofranský kráľ Ľudovít II. Nemec. Jeho vláda na Veľkej Morave však nebola len taká pokojná, ako sa o tejto epoche našich dejín traduje. Poznačili ju viaceré boje a vojny.

Do histórie sa Rastislav zapísal aj ako panovník, za ktorého vlády Cyril a Metod prišli v rámci Byzantskej misie na Veľkú Moravu. Ba čo viac, bol to práve Rastislav, kto napísal pápežovi prosbu, aby vyslal na naše územie učiteľov, ktorí by školili kňazov i široký ľud ku katolíckej viere. Záver jeho vládnutia priniesol čiastkovú stagnáciu Veľkej Moravy, pretože ani návšteva Cyrila a Metoda nedokázala odvrátiť fakt, že sa veľkomoravské sily nemohli brániť východofranským útokom. Hoci solúnski bratia zmenili mentálne nastavenie obyvateľov, v roku 870 sa Veľká Morava po zrade najbližšieho Rastislavovho spojenca, nitrianskeho kniežaťa a vlastného synovca Svätopluka, dostala pod východofranskú okupáciu. 

Rastislav je aj napriek tomu osobnosťou našich dejín, v pravoslávnej cirkvi je dokonca kanonizovaný. Rastislavovu ulicu v Malackách nájdete v husto zastavanej lokalite  pri Mojmírovej, Svätoplukovej a Vlasteneckej. Vedie rovnobežne s Veľkomoravskou.

Pribina bol prvým historicky známym kniežaťom priamym predkov dnešných Slovákov. V rokoch 825 až 833 ako posledné knieža viedol samostatné Nitrianske kniežactvo. Menej známy je fakt, že od roku 840 až do svojej smrti v roku 861 bol prvým vládcom tzv. Blatenského kniežactva (iné názvy: Panónske, Zadunajské) na území dnešného Maďarska. 

Pribina vstúpil do dejín okrem iného aj tým, že už v roku 828 dal postaviť prvý kresťanský kostol na našom území. Vysvätil ho salzburský arcibiskup Adalram. O tom, či bol Pribina kresťanom, však nie sú dôkazy. Informačné zdroje sa vo všeobecnosti prikláňajú k tomu, že bol sprvoti pohanom, avšak neskôr mohol byť naklonený kresťanstvu, a to najmä vďaka vplyvu svojej manželky a kontaktom s Bavormi. 

V roku 833 Pribinu z Nitrianskeho kniežactva vyhnal Mojmír. Kniežactvo prešlo pod správu Veľkej Moravy a Pribina sa stal vládcom spomínaného Blatenského kniežactva. Správu tejto oblasti dostal od Ľudovíta Nemca, jeho sídlo bolo v Blatnohrade (dnes Zalavár asi 9 km od Balatonu). Jeho kresťanská orientácia sa v tomto období prejavila tým, že okolo Blatnohradu nechal postaviť minimálne 15 svätýň a kostolov.

Pribinova ulica v Malackách sa začína pri AFK na Záhoráckej. Pretína ulicu 1. mája a Kukučínovu. 

Andrej Ľudovít Radlinský bol slovenský rímskokatolícky kňaz, pedagóg, jazykovedec, novinár a spisovateľ. Narodil sa 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne do rodiny netere Antona Bernoláka, čiže do národne uvedomelej rodiny. Študoval na gymnáziách v Kremnici a v Ružomberku, neskôr teológiu v Bratislave, Trnave a vo Viedni. Je úzko spätý so záhoráckym mestečkom Kúty, kde 18 rokov pôsobil ako farár (1861 – 1879). 

Svoje pronárodné aktivity presadzoval najmä prostredníctvom časopisov a spolkov, ktoré spoluzakladal – Ženský spolok, Slovenská beseda, Sporiteľnica kresťanského milosrdenstva. Bol tiež členom pronárodného literárneho spolku Tatrín. Vydával aj časopisy, ktoré sa orientovali na kresťanské a národné témy ako napr. Cyril a Method, vo Viedni vydával spolu s Gabrielom Lichardom Slovenské noviny. Aby ho vláda dostala z centra národného diania, preložili ho do Kútov. Aj tam však pokračoval vo svojich aktivitách, stále vydával časopis Cyril a Method a dlhodobo sa snažil o založenie celonárodného náboženského Spolku sv. Vojtecha.

Andrej Radlinský je najväčšou historickou osobnosťou Kútov, ktorých obyvateľom pomáhal, a to nielen duchovne. „Pomohol získať Kútom jarmočné právo, pomáhal obyvateľom i materiálne pri častých požiaroch, založil čítací a priemyselný spolok, podporoval ochotníckych divadelníkov,“ píše sa na stránke fary v Kútoch. Tá sa stala prvým kolektívnym členom Matice Slovenskej, ktorú Radlinský spoluzakladal. 

Zomrel náhle ako 61-ročný v Kútoch, kde je aj pochovaný a pred miestnym kostolom má postavenú sochu.  

Radlinského ulicu v Malackách nájdete v centre smerom na železničnú stanicu.