Predstavte si nasledujúcu situáciu: študentka žurnalistiky z Malaciek sa v letnom semestri vyberie na skusy do sveta (čítaj: na študijný pobyt Erasmus+ do poľskej metropoly Varšavy). Než odletela, zisťovala si všetky možné informácie o Erasmus pobytoch. Vo videách na YouTube ju často  pripravovali na to, aký strašný bude prvý mesiac.

 

Nadišiel deň odletu a ona s malou dušičkou dúfa, že váha, na ktorej deň predtým vážila kufor pomaly väčší než ona sama, neklamala, a celý jej život zabalený v tomto kufri váži len 20 kg. Kufor odbavený bez problémov, to je dobré znamenie. Spokojný pocit však mierne naruší hlásenie, že let do Varšavy je posunutý o hodinu. „Fajn, vypočujem si ešte jeden podcast (zvukový záznam umiestnený na internete – pozn. redakcie),“ povie si študentka. Postupne si však začne uvedomovať, že jej veľmi chýba komunikácia s ľuďmi. Preto po prílete volá a píše členom rodiny i priateľom.

 

Jej nálada sa začína zlepšovať už na druhý deň, keď sa z jednodňového ubytovania presúva na internát. Ide peši, keďže podľa Google Máp by mala cesta trvať maximálne 15 minút. Nezaobišlo sa to bez štrajkovania moderných technológií a chvíľami si nebola istá, či ešte kráča správnym smerom. Potom, ako záblesk z neba, zbadá svoju slovenskú spolužiačku, ktorá sem tiež prišla študovať, a spolu sa dostanú k hľadaným „intrákom“. Poviete si: „Poľsko susedí so Slovenskom, v kvalite ubytovania pre študentov nebude veľký rozdiel.“ No našťastie je nakoniec izba v ďaleko lepšom stave než očakávala.

Dievčina postupne spoznáva Varšavu, nových ľudí z rôznych kútov sveta (z Talianska, Mexika, Ruska, Nemecka, Rakúska, Japonska…), ochutnáva miestnu kuchyňu (zemiaky sú tu príloha číslo jeden, ryža nie je až tak bežná – ak si ju sami neuvaríte) a objavuje trochu odlišný spôsob výučby. Na Slovensku je to skôr o memorovaní faktov (česť výnimkám), v Poľsku sa viac diskutuje. Dievča nechce zaspať na vavrínoch, a preto si v novom meste nájde tanečnú školu, v ktorej pokračuje vo vzdelávaní sa v orientálnom tanci. Okrem toho si s novými priateľmi rada vybehne zakorčuľovať na Národný štadión či na ľadovú plochu v centre mesta, kde je ešte aj koncom februára citeľná vianočná atmosféra. Pritom občas pôsobí ako inštruktorka korčuľovania, keďže niektorí z priateľov korčuľujú prvýkrát v živote. Veľmi sa teší, keď vidí, že sa im darí a pády sú obmedzené na minimum. (Takže toto bol vraj ten najhorší mesiac z celého pobytu… Ani by som nepovedala.)

Po mesiaci plnom zábavy a spoznávania nového mesta však aj v Poľsku na dvere zaklope nečakaný hosť. Predstaví sa ako COVID-19 a postupne pre mnohých pochováva dobrodružstvo zvané Erasmus pobyt. Univerzita zatvára svoje brány a presúva výučbu do online sveta. Študentka sa nenechá odradiť a v Poľsku zostáva. Možno aj vďaka dobrej spolubývajúcej zo Slovenska, ktorá sa tiež rozhodla zostať vo Varšave. Čas – pre neodporúčané vychádzanie – najprv trávia plnením školských povinností, ale aj rozširovaním svojich kulinárskych zručností alebo sledovaním filmov a seriálov s ďalšou kamarátkou z internátu. Keďže sú v Poľsku približne od polovice apríla povinné rúška a zároveň sa znovu otvorili parky, rady sa ako dvaja banditi vyberú na prechádzku do jedného z nich. Parkov je vo Varšave neúrekom a sú nádherné. Dievča nezaháľa a pokračuje naďalej v tréningu orientálneho tanca aspoň vo svojej dočasnej izbe, aj prostredníctvom online tanečných hodín. Postupne ho však, okrem týchto celkom príjemných aktivít, začnú tlačiť termíny odovzdania seminárnych prác a esejí, a preto sa tieto dni venuje viac školským povinnostiam.

 

Ako nakoniec dopadne celý príbeh dievčaťa v zahraničí vám presne povedať neviem. Tento príbeh totiž ešte stále píšem…