Včela medonosná nie je ani zďaleka jediným opeľovačom na Zemi. Opeľujú aj iné druhy včiel, ale aj muchy, chrobáky, čmeliaky či motýle. O opeľovačoch a dôležitosti biodiverzity (rozmanitosti v prírode) prišiel posledný augustový večer (31. augusta) do Pálffyovského kaštieľa porozprávať zoológ Slovenskej akadémie vied Marek Semelbauer.

Niektoré muchy sa svojím vzhľadom nápadne podobajú na včely. Presvedčiť sa o tom mohli aj účastníci besedy, keď si pred prednáškou prezerali zbierku M. Semelbauera. Ako nám povedal, iba málo ľudí vie z jeho zbierky identifikovať včelu medonosnú hneď na prvýkrát.

Existuje viac ako dvadsaťtisíc druhov včiel. Preto, ak by sa aj stalo, že vymrie jeden druh, tak sa v podstate nič nestane, keďže jednu rastlinu neopeľuje len jeden druh včiel, respektíve hmyzu. „Druhov je obrovské množstvo a nestojí to na práci jediného. To je obrovský omyl, ktorý si veľa ľudí myslí. Problém by nastal vtedy, keby vypadla veľká časť tých druhov, napríklad polovica,“ vysvetľoval M. Semelbauer počas svojej prednášky. Rovnako sa zatiaľ nemusíme obávať ani nedostatku medu (ktorého produkcia podľa zoológa stúpa) a ani zániku včelstiev, keďže sa ich počet od roku 2005 zväčšuje.

Napriek popularite včely medonosnej, ktorá je známa tým, že robí med, je tento druh jeden z tých menej efektívnych opeľovačov. Pri opeľovaní napríklad prenáša peľ len z jednej a tej istej odrody (kvetu), pričom na opelenie povedzme jablone je potrebný peľ z inej odrody.

Podľa jedného z výskumov je vo Veľkej Británii väčšina opeľovačov (60%) aktívnych v lete, čo súvisí aj s vtedy kvitnúcimi bylinami. Práve tieto opeľovače sú najnáchylnejšie na vymieranie a sú de facto odkázané na lúky a pasienky, ktorých rozsah sa na Slovensku počas rokov zmenšuje. Vhodným priestorom pre opeľovače sú napríklad vojenské cvičiská aj pre ich prírodnú rozmanitosť. Ak sa už cvičiská nevyužívajú na svoj pôvodný účel, je vhodné využiť ich ako pastvy pre zvieratá (kone či kravy). Aj nedostatok veľkých spásačov (kravy, kone) je jedným z dôvodov vymierania hmyzu. K ideálnemu prostrediu pre väčšinu včiel patrí aj holá, prípadne pre Záhorie typická piesčitá pôda, keďže hniezdia v zemi.

Prišlo aj na tému tradičného hospodárenie v zmysle kosenia ručnou kosou. To je pre hmyz oveľa prospešnejšie než strojové a mechanické kosenie. Je však pravdou, že pre nedostatok pracovnej sily by v súčasnosti už nebolo možné kosiť všetky priestory iba ručne.

Jednou z vecí, ktorú môžu mestá urobiť pre biodiverzitu, je určiť plochy, z ktorých sa stanú mestské lúky (zámerne nekosené pásy). Takéto mestské lúky máme aj v Malackách. Ceduľky s nápismi ako „Nekosíme, pracujú tu včielky“ alebo „Z tejto zelene žijú včielky“ sa vlani nachádzali napríklad na Ulici 1. mája, Martina Rázusa, Pri Maline alebo na vybraných miestach v Zámockom parku. Ďalším tipom zoológa Mareka Semelbauera je ohľaduplnejšie kosenie v zmysle zníženia frekvencie kosenia v mestách na raz až dvakrát ročne. 

Jednotlivec môže pre hmyz a jeho rozmanitosť spraviť napríklad to, že sa naučí rozpoznávať motýle a zistí, ako žijú. Tak bude sám vedieť, ako im pomôcť, napríklad výsadbou vhodných kvetov.

Besedu s M. Semelbauerom organizovala Klimatická skupina Malacky v spolupráci s miestnym Mestským centrom kultúry v rámci Malackého kultúrneho leta.