Po čase k nám znova zavítalo Radošinské naivné divadlo (RND) so svojou staro-novou hrou Ako sme sa hľadali. Lístky na predstavenie sa predali rýchlosťou blesku a napriek tomu, že sa kvôli chorobe presúval termín z pôvodného 19. januára na 9. februára, hľadisko Kulturního domečku sa zaplnilo do posledného miesta hneď dva razy po sebe.
Inscenácia Ako sme sa hľadali má zaujímavú históriu. Tak, ako všetky hry RND, pochádza z autorského pera Stanislava Štepku. Svoju premiéru mala už v roku 1983. Druhýkrát ju Radošinci uviedli v roku 2003 a je natoľko aktuálnou aj v dnešných pomeroch, že ju obnovili aj do tretice a upravenú a doplnenú ju uviedli na jeseň 2024. Pán Štepka hovorí, že fundamentom jeho tvorby je jeho detstvo a prvých 25 rokov života prežitých v Radošine, a preto sa s touto obcou spájajú všetky jeho hry. Od vzniku divadla v roku 1963 ich napísal už viac ako 60.
Pri písaní hry Ako sme sa hľadali sa inšpiroval skutočným listom z trnavského mestského archívu z roku 1584. V ňom sa píše o nevernej žene z Radošiny, ktorá opustila svojho muža a utiekla do Trnavy. V Radošine, ktorá bola vtedy mestom, to v tom čase spôsobilo veľký rozruch, pretože mnohí muži sa zľakli, že by sa to mohlo stať aj im. Vystrašený richtár preto vyslal jej najlepšiu kamarátku, aby zatúlanú ženu priviedla naspäť. Tá sa v Štepkovej hre vydala na dobrodružnú cestu, počas ktorej poblúdila aj v čase, a tak putuje naprieč stáročiami. Po ceste stretáva významné historické osobnosti ako Ján Jessenius, Napoleon Bonaparte, Anton Bernolák, Ján Hollý, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Hodža, Adela Ostrolúcka, Andrej Sládkovič, Marína a ďalšie. Autor však tieto postavy nezobrazuje v ich hrdinskej podobe, ale ako zraniteľných obyčajných ľudí, ktorí si často nie sú istí svojimi rozhodnutiami. Hra je popretkávaná smutno-smiešnymi a prekvapivými situáciami a jej súčasťou je typické tvrdé radošinské nárečie, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou všetkých Štepkových hier. (V jednom rozhovore pán Štepka prezradil, že, keď hrávali hry, kde bolo radošinského nárečia pomenej, diváci im to vyčítali.) Nechýba ani hudba Jána Melkoviča v interpretácii prítomnej živej hudobnej skupiny a spevácke i tanečné výstupy súboru. Hru uvádzajú v réžii Juraja Nvotu, rovnako ako v roku 1983.
V hereckom ansámbli sa v Malackách predstavila aj naša rodáčka Zuzana Norisová. Poprosili sme ju o krátky pozdrav pre našich čitateľov: „Všetkým nám želám krásne dni v tejto náročnej dobe, ktorá nás delí na viac skupín. Prajem nám, aby sme držali spolu, aby sme sa tešili zo života a aby sme si uchovali slobodu.“
Radošinské naivné divadlo je absolútnym divadelným fenoménom. Jeho dušou, otcom a autorom všetkých hier naprieč desaťročiami je pán Stanislav Štepka. Od začiatku svojej divadelnej cesty chcel robiť smutno-veselé divadlo, ktoré bude aj o smutných veciach hovoriť veselo. A to je presne tou esenciou, ktorá robí Radošinské naivné divadlo takým výnimočným. RND hráva na svojej domácej scéne na Záhradníckej ulici v Bratislave, ale často za svojimi divákmi aj cestuje. V rámci mesiaca stihne odohrať 23 až 25 predstavení, celkovo ich má za sebou už zhruba 11-tisíc. Tvorivý tím RND už dnes oprašuje aj ďalšiu hru. V roku 2025 plánujú uviesť Pavilón B z roku 1984. Ide o tragifrašku o bezohľadnej mocenskej manipulácii. Možno ani s touto témou nebudú hovoriť o dávnej minulosti.
Text a foto: N. Jánošová
Môj život s Radošincami
Ich prvé predstavenie som videla ako 10-ročná. Bol rok 1982 a k nám na Brezovú pod Bradlom prišli zahrať hru o Báthoryčke Alžbeta Hrozná alebo Krw story. Založila som si zošit na autogramy a po predstavení som išla do zákulisia poprosiť o podpisy. Vtedy ešte s nimi hrával Milan Markovič aj pani Kolníková. Pán Štepka mi na prvú stranu zošita napísal originálne venovanie: Ľubici, ktorá sa dnes dostala na mládeži neprístupné divadlo a ešte sa aj smiala.
Po nejakom čase prišli znovu, tentoraz s Jááánošíííkom. Znovu som išla do zákulisia a do zošita mi pán Štepka dopísal: Ľubica, naša jánošíkovská družina ti odkazuje, že keď si si nás upiekla, takých už nás máš. S dodatkom a šípkou k prvému venovaniu: Platí to isté, čo naproti.
A tak sa stali súčasťou môjho života. Pavilón B, Ženské oddelenie, Ako som vstúpil do seba, Pán Strom, Besame Mucho… Vinylové platne a magnetofónové kazety s Jááánošíííkom a Človečinou som takmer zodrala.
„Reč tvrdá, srcco makké.“ Od pamätnej Báthoryčky mi do zošita pribudli podpisy Mira Žbirku, Ladislava Chudíka, Vlada Durdíka, Gaba Zelenaya či Karola Poláka. Ale Radošinci boli prví, a aj preto sú pre mňa výnimoční. Na ich predstaveniach sa nielen zasmejem, ale aj rozmýšľam nad múdrymi a trefnými vetami a – nebojím sa to priznať – bývam často dojatá. Tak ako teraz v Malackách, keď rapovali hexametrové verše Jána Hollého a do toho recitovali Nad Tatrou sa blýska.
Ten zošit s podpismi opatrujem dodnes. A Jááánošíííka s Človečinou viem od prvej po poslednú vetu stále naspamäť.
Ľ. Pilzová
Čistenie záhonov
Mestská spoločnosť TEKOS v týchto dňoch vykonáva pravidelnú jarnú úpravu kvetinových záhonov. Ide…
Pýtate sa: Bude počas výstavby diaľničnej križovatky prejazdná cesta Malacky –…
Vnašich médiách sme už informovali, že Národná diaľničná spoločnosť (NDS) vyhlásila verejnú súťaž…