Klasická trasa historických potuliek po malackých pamiatkach sa toto leto zmenila. Vystriedali ju prehliadky so špeciálnym zameraním na modernizáciu mesta v 19. a 20. storočí. Záujemcovia o lokálnu históriu tak zažili komentovanú prehliadku mesta so sprievodcom, historikom Martinom Macejkom.

  Prvé dvojpodlažné budovy, novovznikajúce podniky, ale aj začiatok územného plánovania – aj s tým sa spája modernizácia, ktorá v Malackách nastala v druhej polovici 19. storočia pod vplyvom politických zmien v Uhorsku a priemyselnej revolúcie. 

Drevo z Karpát vozila železnička

Kúsok od nadchodu Slimák sa nachádzal mlyn. Vodná sila sa využívala ako zdroj energie na mletie obilia. „Toto sa zmenilo na konci 19. storočia, keď sa Pálffyovci rozhodli zaviesť si do zámku vodovod. Z toho, vtedy už bývalého, mlynu spravili strojovňu a potrubie položili v celom parku a okolí. Takže to bol taký rozsiahly vodárenský systém,“ približuje M. Macejka začiatok modernizácie Malaciek, ktorý sa datuje do 80. rokov 19. storočia.     V tom čase sa začala stavať aj železničná trať. Najprv jednokoľajná, keďže významnejšia železničná trasa sa počas monarchie nachádzala na druhej strane rieky Moravy v Rakúsku. „Keď vzniklo Československo, spojenie s Prahou dodalo tej trati na význame, takže potom sa spravila dvojkoľajná,“ doplnil počas potuliek sprievodca.

Unikát: teplá voda na Dérerke

Bývalá staničná reštaurácia možno časom nepôsobila veľmi vábne, ale v minulosti sa tam nachádzali klubové priestory. Stretávali sa v nich malacké spolky a dokonca tam vznikol prvý miestny futbalový klub (1914). Ďalší objekt, pri ktorom sa účastníci potuliek zastavili, bola budova bývalého liehovaru. Bol to druhý malacký liehovar. Dnes na mieste sídli spoločnosť známa najmä svojimi minerálnymi vodami.Skupina „potulkárov“ odtiaľ prešla Ulicou Štefana Čulena. Domy na nej stoja už skoro sto rokov a viaceré z nich aspoň pripomínajú pôvodný stav. Ďalšou zastávkou bola Základná škola Dr. Jozefa Dérera. Školu postavili pred 90 rokmi na mieste bývalého dobytčieho trhu. Na tú dobu to bola moderná budova – mala školský rozhlas, ba dokonca aj teplú vodu, ktorá bola v tom čase v domácnostiach i vo verejných budovách výnimočná.

Benzínka v centre mesta   

Pôvodné malé domčeky pri kláštore na ulici oproti dnešnému okresnému súdu slúžili buď ako obchody, alebo v nich bývali prevažne remeselníci. Poľnohospodári nie, keďže domy mali len malý dvor. Na rovnakej ulici medzi autobusovou zastávkou a okresným súdom sa ešte po roku 2000 nachádzala jedna z najstarších čerpacích staníc.   

Ďalšie benzínové pumpy z obdobia modernizácie sa tiež nachádzali v centre. Napríklad pri soche Floriána či pri hoteli Tatra alebo v miestach, kde sa dnes buduje podzemná garáž. Vzhľadom však nepripomínali dnešné čerpacie stanice, ktoré okrem pohonných látok ponúkajú napríklad možnosť občerstvenia či sociálne zariadenia. V podstate to boli len stojany na tankovanie. Zaujímavosťou je, že boli postavené vľavo v smere jazdy. Vpravo sa na našom území začalo jazdiť až koncom 30. rokov po príchode Nemcov. 

Malacky na nepoznanie na dobových fotografiách   

Kroky účastníkov smerovali aj do malackého kina, kde sa dozvedeli viac o jeho histórii. Zároveň si prezreli dobové fotografie Malaciek premietané na plátne aj s komentárom sprievodcu. Na starších záberoch boli Malacky takmer na nepoznanie v porovnaní s dneškom.    Z kina sa prešlo k soche Floriána, patróna hasičov. V minulosti boli požiare v meste pomerne časté a povinnosť hasiť mali sprvu členovia cechov. Cechy však boli v rámci modernizácie v 19. storočí zrušené a začali vznikať hasičské zbory. Prvý dobrovoľný hasičský zbor v Malackách vznikol v roku 1875.

Elektrinu mali najprv len Pálffyovci   

Trasa pokračovala okolo domu obchodu a služieb AFK a po Pribinovej ulici až k budove spínacej elektrárne na Ulici 1. mája. Elektrina bola v malackých domácnostiach bežná až po elektrifikácii mesta v roku 1927. Predtým ju od začiatku 20. storočia mali len Pálffyovci. Dovtedy ľudia na svietenie používali petrolej. Budovu elektrárne, pri ktorej sa potulky končili, projektoval známy architekt Dušan Jurkovič. 

Text a foto: P. Arpášová