„Po uzávierke tohto čísla Malackého hlasu nás i celé Slovensko zasiahla šokujúca správa. Na severovýchode Maďarska našlo v havarovanom lietadle smrť 42 slovenských vojakov. Obyvatelia Záhoria zatajili dych po druhý raz, keď médiá priniesli informáciu, že osem členov posádky pochádzalo zo samostatnej dopravnej letky v Kuchyni. Väčšina z nich bývala v Malackách.“

Píše sa rok 2006. Chladný január, rovnako zasnežený ako tohtoročný, prináša druhé vydanie Malackého hlasu s čiernou hlavičkou i celou titulnou stranou v čiernej farbe. Azda prvý raz v jeho novodobej histórii. Smútok medzi písmenami aj v nich.

Od najtragickejšej leteckej havárie v dejinách Slovenska uplynulo jedenásť rokov. Tragédiu na kopci Borsó neďaleko obce Hejce 19. januára 2006 prežil jediný muž – vtedy 27- ročný kapitán Martin Farkaš. Ďalších 42 ľudí na palube vojenského špeciálu – vojakov a zamestnancov rezortu obrany – sa z polročnej operácie KFOR v Kosove už domov nevrátilo.

Mĺkve malacké ulice
Nasledujúce vydanie mestského dvojtýždenníka prinieslo fotografie a profily jednej ženy a siedmich mužov v uniformách. „Osem mien, osem osudov, osem kolegov z VÚ Kuchyňa, osem originálnych ľudí,“ píše na celej novinovej strane venovanej leteckej tragédii mladá novinárska dvojica Lucia Poláková (dnes Vidanová, poslankyňa MsZ) a Jakub Valachovič.

Čat. Bronislava Gregorovičová, pplk. Miroslav Novák, kpt. Róbert Soľava, práp. Ondrej Keszi, kpt. Tomáš Žipaj, kpt. Norbert Kumančík, npor. Ján Hejduk, ntrm. Karol Malatin. „Oslovili sme mnohých s prosbou o krátke spomienky. Nedá sa. V očiach i hlase sa im zračilo niečo neopísateľné,“ uvádzajú autori.

Na pravé poludnie 23. januára sa Malackami rozozvučal zvuk sirény miešajúci sa s vyzváňaním zvonov, vlajky boli na pol žrde. Začal sa 24- hodinový štátny smútok. 26. januára je športová hala v Prešove dejiskom poslednej rozlúčky. Malačianka, bývajúca vo vojenskej bytovke na Ceste mládeže, opisuje: „V deň pohrebu som vyšla pred bytovku. Stálo tam jediné auto. Moje. Všetci boli v Prešove.“

Milosrdný čas
Vraví sa, že milosrdný čas odplaví všetko: najväčší žiaľ aj neutíchajúcu bolesť. Pri maďarskej obci Hejce dnes stojí pamätník pripomínajúci najsmutnejší deň slovenskej armády. Príbuzní, priatelia i známi už dokážu spomínať. Hovoriť i písať. Trojica vojenských novinárov Pavol Vitko, Miroslav Minár a Jozef Žiak im na to dala úžasnú príležitosť – viac ako rok pracovala na publikácii AN-24 nedoletel.

Príbeh za príbehom, rodinné fotografie, usmiate tváre. Zároveň tragicky skončené životné cesty, nenaplnené ciele, prázdne miesta v rodinách. Nosnou súčasťou knihy sú Listy do neba – slová, vety, myšlienky, ktoré práve pre túto publikáciu napísali pozostalí. Na 111. strane nájdeme tieto: „… Hoci prešlo veľa bolestných rokov, ľúbime Ťa stále rovnako. Vieme, že držíš nad nami ochranné anjelské krídla. Poznajú Ťa aj Tvoje dve malé neterky, keď chodíme k Tvojmu hrobu zapáliť sviečky a položiť kvietky, vždy hovoria: „Tu spinká naša teta Broňka.“ Tvoji rodičia.


Zdieľať najťažšie
Slávnostné predstavenie publikácie AN-24 nedoletel sa uskutočnilo koncom minulého roka vo vojenskej Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave – Krasňanoch po bohoslužbe, ktorá sa konala pri príležitosti spomienky na všetkých zosnulých z Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR. Do života ju uviedol Mons. František Rábek, ordinár OS a OZ SR. „Táto kniha nemá za cieľ byť investigatívnym pátraním po príčinách havárie,“ hovorí autor a zostavovateľ publikácie Pavol Vitko.

„Jej zmyslom je vyjadriť úctu ženám a mužom zo 7. Slovenského kontingentu v KFOR, ktorí zahynuli počas návratu do vlasti. Zároveň je pokusom vyjadriť spolupatričnosť s ich partnermi, deťmi, rodičmi či priateľmi. Cieľom nebolo jatriť rany, ale zdieľať s nimi to, čo je pre nich najťažšie.“

Kniha neignoruje ani okolnosti havárie – vychádzajúc z oficiálnych dokumentov ich približuje kapitola o tragickom lete SQF 5606 Priština – Košice. Dielo AN-24 nedoletel vydala Vojenská podporná nadácia, na vyše 260 stranách prináša ilustrácie z tvorby Daniela Pastirčáka a 500 fotografií. Výťažok z predaja knihy bude použitý na činnosť Vojenskej podpornej nadácie.

Text: I. Potočňáková, foto: A. Čížik a autorka