Známy slovenský herecký pár Ľudmilu a Alfréda Swanovcov spájajú s Malackami najmä Fredyho korene. V našom meste prežil detstvo, a tak má naň vzácne spomienky. Oslovenie Fredy si dovolíme použiť v celom rozhovore, pretože takto pána Swana poznajú mnohí Malačania, a najmä celá herecká komunita naprieč generáciami. Fredy sa dlhodobo venuje prípravám našich mládežníkov na recitačné súťaže, pomáha pri tvorbe nových hier, a zároveň vždy je tu aj ako podpora pre všetkých, ktorí sa u nás divadlu a kultúre s láskou venujú. Okrem iného je jedným z krstných otcov Divadla na hambálku.

          Jedného dňa sme stretli manželov Swanovcov v uliciach Malaciek. Charizmatické mikrofonické hlasy ich oboch prezradili a následná družná debata priniesla nielen pozvanie na skvelú horúcu čokoládu, ale aj nápad pripraviť pre Malačanov novoročný rozhovor.

Začnime trochu osobnejšie. Koľko máte detí? Koľko vnúčat? Pôsobí niekto z nich v umeleckej sfére? Kde ste sa zoznámili?

          S Ľudkou máme dvoch synov a štyri vnúčatá. Synovia kedysi inklinovali k umeniu a obaja párkrát ako deti účinkovali v televízii a rozhlase. Neurčovali sme im však, čomu sa majú venovať, a tak si našli cestičky k iným povolaniam. Zato umelecké sklony majú obe naše vnučky. Staršia krásne spieva a 10 rokov úspešne účinkovala vo folklórnom súbore, mladšia má výtvarný talent. Chlapci sa orientujú skôr na šport. Ich doménou je futbal (po otcoch a starom otcovi).

          S manželkou sme sa zoznámili na vysokej škole. Boli sme spolužiakmi v hereckom odbore na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Žijeme spolu už vyše 50 rokov. Začiatok nášho manželstva bol ťažký, ale krásny. Prvý syn sa nám narodil už počas štúdia, takže manželka končila štúdium o rok neskôr ako ja. Ja som po absolvovaní štúdia nastúpil na jeden rok na povinnú základnú vojenskú službu do Vojenského umeleckého súboru, a Ľudka si musela pomáhať s malým dieťaťom v garsónke na 11. poschodí, ako vedela. Našťastie, pomáhali jej príbuzní aj kamaráti a na ďalší rok štúdium dokončila. Ja som dostal po vojenčine angažmán do činohry Novej scény a odvtedy sa nám dýchalo trochu ľahšie.

Fredy, ako si spomínate na Vianoce v Malackách zo svojho detstva?           

          S Vianocami v Malackách sa spájajú tie najkrajšie zážitky. Pokiaľ si pamätám, väčšina vianočných sviatkov bola spojená so snehom, a teda aj s guľovačkami, sánkovaním a korčuľovaním. Bývali sme v 2-izbovom byte v dome otcovho brata. V druhej izbe sa menej kúrilo, tam sme mali stromček. Pamätám si prvý moment, viažuci sa na Štedrý večer. Bolo ešte len ráno a môj najstarší brat, starší odo mňa o 5 rokov, vyšiel z druhej izby s tajomným výrazom v tvári a rýchlo zatvoril dvere. Ja som stál v detskej postieľke so sťahovacou sieťkou na boku a vedel som, že tam za dverami bude večer stromček a že „dojde Ježišek“.

            Pamätám si aj moment, keď som večer vošiel do tej izby. Na ozdobenom stromčeku boli zapálené voskové sviečky, ktoré spolu s ihličím vydávali zvláštnu vôňu. Ja som zastal vo dverách a s údivom (takú krásu som ešte nevidel) som zvolal: „Jéj, Ježišek!“ Odvtedy som si každý rok predstavoval, ako Ježiško vchádza cez okno s dreveným vozíkom, na ktorom sú darčeky. Pravdaže len dovtedy, kým sa môj prostredný brat nepochválil, že mikulášske a vianočné darčeky zabezpečujú rodičia.

            Na Dolnom konci bývali starí rodičia Hurbanovci – mamini rodičia a na Štedrý deň popoludní sme s mamou šli k nim na návštevu. Cestou domov, už potme, sme rátali, koľko stromčekov uvidíme v oknách domov. Až neskôr som vydedukoval, že nás potrebovali odpratať z domu, aby otec s mojím najstarším bratom mali pokoj v zdobení stromčeka u nás.

          Výnimočným zážitkom boli pre mňa aj sväté omše, keď sa spievali vianočné piesne. Mojou najobľúbenejšou bola pieseň Dnešný deň sa radujme, a pravdaže Tichá noc. Tie sme si nôtili aj doma pri stromčeku. Dodnes mám v živej pamäti majstrovstvo v hre na organe katechétu frátra Elzeára, ktorý ma učil dva roky náboženstvo. Bol to jeden z posledných františkánov, ktorý pôsobil v Malackách. Keď páter Štefan povedal v závere omše „Ite, missa est“ (vtedy sa omše slúžili po latinsky), fráter Elzeár vytiahol na organe všetky registre a zahral k nášmu odchodu z kostola také finále, že som mal pocit, že odchádzam rovno do neba. Neskôr, keď som už bol väčší, chodil som aj na polnočné omše, či na prvý sviatok vianočný alebo na Nový rok. To sme si s bratmi už všímali aj ľavú stranu kostola pred oltárom, kde sa zdržiavali dievčatá.

Ako vyzerajú vaše súčasné Vianoce? Aké zvyky dodržiavate? Čo nesmie chýbať na štedrovečernom stole?                                                                                

          Som krstený katolík a oženil som sa s dievčaťom z evanjelickej rodiny, navyše farárskej, ale naše vianočné zvyky to veľmi neovplyvnilo. Tradičné zvyky ako rozkrojenie jablka a podobne sme nikdy nepraktizovali. V jedle mi manželka vyšla v ústrety a na Vianoce pripravovala šošovicovú polievku a vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom. Neskôr sme postupne prešli na kapustnicu, ale vyprážaný kapor nikdy nechýba. Ani oblátky s medom, vanilkové rožky, medovníky, či orechové „štangle“. To všetko manželka pečie už od začiatku decembra. Ja pripravujem kokosovú roládu.

Aktuálne sa v Malackách veľa stavia, buduje a prerába. Rekonštruujeme napríklad futbalovú tribúnu v Zámockom parku. Fredy, vy si spomeniete aj na časy, keď tam ešte žiadna tribúna nestála. Kam ste spolu s rovesníkmi chodievali? Aké záľuby ste mali ako dieťa? Spomeniete si na nejakú milú či zaujímavú príhodu spojenú s pálffyovským kaštieľom alebo Zámockým parkom v Malackách? 

          Vášeň k futbalu som zdedil po mojom otcovi, ktorý pred vyše 100 rokmi založil v Malackách prvý organizovaný futbalový klub. S chlapcami sme chodievali ešte na staré ihrisko pri Starom cintoríne. Neskôr tam boli Uhoľné sklady a teraz tam už stoja domy.

            Videl som hrať ešte niekoľkých slávnych malackých futbalistov, ktorí v roku1947 bojovali o účasť v najvyššej československej lige, no postup im ušiel o jediný gól. Najznámejší z nich boli Poldo Trenčanský, Tončo Kopecký, Gusto Janeček, a najmä Palo Beňa z Veľkých Levár, ktorý neskôr hrával prvú ligu za Slovan. Keď som začal chodiť do školy, otvorili v Zámockom parku štadión Emila Zátopka. Jeden z kamarátov môjho otca vtedy viac-menej zo žartu vyhlásil: „Proč štadión Emila Zátopka? Proč né Viliama Swana?“ Narážal tým samozrejme na to, že môj otec založil prvý futbalový klub v Malackách.                           

          Pamätám si z detstva, že otec rád rozprával priateľom historky z čias Rakúsko-Uhorska. Ľudia sa na tom dobre bavili. U posledného grófa Pálffyho bola vraj na návšteve ktorási grófka, ktorá s obľubou zbierala hríby. Pán gróf si dal tú námahu a zadovážil si kdesi keramické napodobeniny a dal ich porozkladať na lúku vedľa zámku. Grófka sa ráno pozrela z okna, a keď videla to množstvo hríbov, rýchlo sa obliekla a šla na huby. Rýchlo však pochopila, o čo ide, a dovtípila sa aj to, kto bol pôvodcom tohto žartu. Okrem futbalu som mal v detstve ešte jednu záľubu, a tou bola ochotnícka divadelná činnosť, čo ma nakoniec priviedlo aj k môjmu povolaniu.

Pálffyovské panstvo (kaštieľ) spomíname zámerne, keďže vaša rodina sa vďaka Pálffyovcom dostala do Malaciek. Ako to bolo? Predstavte Malačanom príbeh svojich starých rodičov.

         Môj starý otec James Watt Swan bol Škót, narodil sa v Newtone pri Edinburghu. V 19. storočí prišiel za prácou do Rakúsko-Uhorska. Tam sa zoznámil s Angličankou z Londýna, ktorá prišla do Viedne s matkou a otčimom. Volala sa Frances Jane Burdon. Vydala sa na britskej ambasáde vo Viedni za Jamesa Swana, ktorý bol cvičiteľom koní u rôznych grófov, a tak sa všetci otcovi súrodenci narodili na rôznych zámkoch v Rakúsko-Uhorsku. Konkrétne môj otec v rakúskej dedinke Angern an der March (oproti Záhorskej Vsi). Nakoniec pôsobil starý otec u grófa Pálffyho v Malackách ako správca stajní. Tu aj zomrel a s manželkou sú pochovaní na starom cintoríne. Môj otec bol pôvodne britský občan a po vzniku prvej ČSR prijal s bratom a sestrou československé štátne občianstvo. Po 2. svetovej vojne sa oženil s Auréliou Hurbanovou z Gajár a mali spolu troch synov. Ja som najmladší.

Po kom ste podľa vás zdedili herecký talent? Kto vás k divadlu priviedol? Spomeniete si na nejaký zásadný moment, ktorý vás k tejto myšlienke priviedol?   

          Už som spomenul, že otec bol výborný rozprávač. Možno z neho som niečo pochytil. S bratom sme si vyrobili aj hrávali bábkové divadlo. Keď som mal 10 rokov, brat nás oboch prihlásil do vznikajúceho súboru Mladosť pri Dome osvety. Súbor viedol goral Milan Drobný – metodik Domu osvety. Prijali ma, a odvtedy sa to so mnou viezlo. Každý rok sme nacvičili jednu hru a chodili ju hrať po Záhorí a na Súťaž tvorivosti mládeže. To isté sa dialo aj na Základnej škole (učitelia pani Jakubcová a pán Bilkovič) a neskôr na SVŠ (Stredná všeobecnovzdelávacia škola), kde nás režíroval profesor Ivan Popelár. Hercom som sa však stal náhodou. Riaditeľ Havlík priniesol prospekty o prijímačkách na VŠMU práve vtedy, keď sme mali chémiu s vedúcim divadelného krúžku Albínom Bičanom. Ten ma vyprovokoval, aby som sa prihlásil na herectvo. Nebyť tejto náhody, asi by som vyučoval matematiku a chémiu na niektorej strednej škole.

Ľudka, ako to bolo s vami a vašou cestou k hereckému povolaniu?                       

          Ja som do desiatich rokov svojho života vyrastala v divadle. Mama bola herečka v SND, a tak som si nevedela predstaviť nič iné, len to, že budem herečkou ako ona. Ako 11-ročná som osirela a osud ma zavial do Banskej Bystrice ku krstnému otcovi. Tam na základnej škole som recitovala najmä na školských podujatiach a súťažiach. Potom ma vrátili do Bratislavy, že odtiaľ sa ľahšie dostanem na vysokú školu. To sa vlastne aj naplnilo, ale bolo to pre mňa ťažké obdobie bez rodinného zázemia. Dobrí ľudia mi však pomohli dostať sa k vlastnému bývaniu – garsónke, kde sme si s Fredym (vtedy sme boli spolužiakmi) založili svoju rodinu. Do divadla v Bratislave som sa však nedostala a po troch sezónach v trnavskom divadle som sa zamestnala v Bratislave ako hlásateľka Slovenského rozhlasu. Až po Nežnej revolúcii som sa „na staré kolená“ dostala k hereckej práci, čo si nesmierne vážim, lebo to mi veľmi chýbalo.

Fredy, nie je žiadnym tajomstvom, že sa venujete mladým divadelníkom v našom regióne. Konzultujete s nimi pripravované hry, pripravujete ich na recitačné vystúpenia… Ide o vzácne medzigeneračné prepojenie. Čo všetko vám táto spolupráca prináša a čo je vašou motiváciou pokračovať?                            

          Vychádzam z toho, čo mi Malacky dali. To sa im snažím vrátiť odovzdávaním skúseností zo štúdia herectva, a predovšetkým divadelnej praxe v činohre Novej scény, kde som pôsobil 27 sezón. Obdobie ochotníčenia v Malackách bolo jedným z najkrajších období môjho života. Mám radosť, keď sa stretávam pri práci s deťmi rovnako zapálenými pre divadlo, ako som bol kedysi ja. Prvá ma prizvala k spolupráci s deťmi Naďa Tučková, ktorá zakladala na Ľudovej škole umenia (dnes ZUŠ) dramatický odbor. Neskôr som v tejto spolupráci pokračoval s Nadinou žiačkou Katkou Trenčanskou, ktorá učila v ZUŠ. Nemôžem nespomenúť spoluprácu s Divadlom na hambálku pod vedením Vlada Zetka a s divadlom Falangir z Kostolišťa, ktoré vedie Beáta Reifová. Tá má výrazné inscenačné ambície a získala si dobré meno na rôznych súťažiach po celom Slovensku. Čo je veľmi dôležité, vychováva pre našu spoločnosť mladých kultivovaných ľudí, ktorí budú našimi pokračovateľmi, a nielen na poli umeleckom.

Mládežníci si obľúbili aj pani Ľudku, a tak vaše stretnutia s divadelníkmi sprevádzajú vrúcne a úprimné objatia, čo sme mali možnosť vidieť na stretnutí počas Noci divadiel, kde vás oboch pozvali na debatu. Ľudka, ako to vnímate? Čo to pre vás znamená? Pýtajú si naši mládežníci rady aj od vás?          

          Predstavte si, že áno. Možno je to aj tým, že ma poniektorí spoznali ako herečku z televíznych seriálov (Búrlivé víno, Vlci… ) Niekoľko rokov som učila na Cirkevnom konzervatóriu (CK) herectvo, javiskovú reč i umelecký prednes. Táto prax mi dala cenné skúsenosti v práci s mladými ľuďmi. Niekoľkí moji žiaci po odchode zo školy založili Činoherný klub v Devínskej Novej Vsi a prizvali ma k spolupráci. Tak som sa po dlhých rokoch vrátila na povestné „dosky, čo znamenajú svet“. Dovtedy mi javisko veľmi chýbalo. Nedávno priskočila do tohto súboru mladá kolegyňa, ktorá tiež začala učiť na konzervatóriu a pýtala si odo mňa rady, ako s mladými pracovať, veď mnohí z nich sú ešte neskúsení pubertiaci, navyše niektorí žijú na internátoch ďaleko od domova. Tak som jej povedala: „Nič nevymýšľaj, hlavne ich maj rada!“ Mne sa to osvedčilo. Dospievajúci človek potrebuje cítiť lásku a dôveru pedagóga. Mňa mali študenti radi, mnohí sa v umení uchytili a ešte aj po rokoch mi píšu ako druhej mame. Myslím, že aj malacké deti to tak cítia. Beinu Reifovú berú ako svoju druhú mamu a môjho manžela ako skúseného starého otca. Ich entuziazmus sa prenáša na nás a my pri nich mladneme. To, že nás Beina pozvala na besedu s mládežou počas Noci divadiel, si vážim, lebo dovtedy pozvala na podobné podujatia množstvo osobností z oblasti kultúry a športu, s ktorými si mladí ľudia môžu konfrontovať a triediť svoje názory na život.

Obaja ste v  roku 2025 oslávili rovnaké životné jubileum. Čo je pre vás najvzácnejším životným darom?        

          Jednoznačne synovia a  vnúčatá.Najkrajším darčekom pre nássú ich úspechy a chvíle, keď nám nejakým spôsobom prejavia svoju lásku, náklonnosť, alebo keď nám dajú pocítiť, že sme pre nich nenahraditeľní. 

V roku 2024 prevzala pani Ľudka z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie za svoju tetu Darinu Bancíkovú, prvú slovenskú evanjelickú farárku. Priblížte nám jej príbeh.

          Darina Bancíková bola prvou slovenskou evanjelickou farárkou, a tento titul jej nikto nezoberie. Prvá môže byť len jedna. Svojím zanietením a neúnavnou prácou v 50. rokoch minulého storočia presadila v evanjelickej cirkvi, že aj ženy môžu byť ordinované za farárky. Bola to sesternica Ľudkinej mamy – herečky SND. Spolu s bratancom Beloslavom Riečanom, známym matematikom, tvorili nerozlučnú trojicu. Keď študovali v Bratislave (Darinka teológiu a filozofiu a Belko matematiku), bývali v garsónke na Panenskej ulici u Ľudkinej mamy. Keď tá predčasne v r. 1962 zomrela, Belko Riečan sa stal tútorom 11-ročnej Ľudky, ktorú si vzal k sebe do Banskej Bystrice mamin brat – krstný otec Pavel Bancík. A teta Darina rozhodla, že školské prázdniny bude Ľudka tráviť u nej na fare v Drienove. Hneď počas prvých tzv. uhoľných prázdnin ju však zaistila Štátna bezpečnosť, Ľudku, ktorá bola svedkom celej akcie prehľadávania fary, odviezli do Banskej Bystrice krstnému a tetu Darinu do vyšetrovacej väzby. Vo vykonštruovanom procese ju odsúdili na 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. V roku 1968 ju čiastočne rehabilitovali a dostala štátny súhlas v obci Veľký Lom, okres Veľký Krtíš.

            Úplnej rehabilitácie sa dočkala až po Nežnej revolúcii v roku 1990. V roku 2024 jej prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

            Ľudka prebrala vyznamenanie za tetu Darinu ako jedna z jej najbližších príbuzných a mala obrovský zážitok z krátkeho rozhovoru s pani prezidentkou, ktorá sa po slávnosti osobne stretla so všetkými vyznamenanými.

                            

Manželom Swanovcom srdečne ďakujeme za rozhovor a želáme im mnoho krásnych spoločných chvíľ s rodinou a pevné zdravie!

Zhovárala sa: N. Jánošová

Foto: archív Ľ. a A. Swanovcov