„Keď to povedal, myslela som si, že je to nereálne,“ spomína na okamih predstavenia myšlienky európskeho cyklovýletu Jánova manželka Katka. Nápad sa však podarilo pretaviť do reality. Ján sa na istý čas pridal k svojej manželke a vzal si rodičovskú dovolenku. Na svoje rodinné cyklodobrodružstvo sa Heskovci naložení približne 100-kilovou batožinou vydali v júni tohto roku. Okrem Slovenska navštívili aj Česko, Nemecko, Poľsko a Rakúsko.

Pôvodne chceli začať svoju cestu skôr. Plány prekazila pandémia. „Celý výlet sme plánovali vo väčších rozmeroch a chceli sme cestovať polroka v kuse. Mali sme vyraziť už v apríli a chystali sme sa zamieriť niekam na juh, napríklad do Talianska. Chceli sme ísť najskôr do tepla, kým ešte nebudú také horúčavy, a potom sa presunúť na sever. Lebo celodenná jazda na bicykli v spojení s teplotami okolo tridsiatky je náročná,“ spomínajú na svoje plány Heskovci.

Prečo si vlastne zvolili za svoj dopravný prostriedok bicykle? Dôvod je jednoduchý: „Nemali sme dostatok financií na to, aby sme cestovali lietadlom s toľkou batožinou. Tak sme hľadali alternatívu, ako niekam vycestovať, nebyť doma a môcť byť čo najdlhšie spolu.“  Chvíľu premýšľali aj o kúpe auta, ale nakoniec zvíťazil bicykel. „Naša cesta by sa pri výdavkoch za auto, benzín a diaľničné známky skrátila na mesiac. Keď sme chceli ísť na dlhšie, mali sme v podstate na výber len bicykel, vlastné nohy, alebo ísť stopom.“

Cyklodovolenka sa nakoniec odvíjala čisto náhodne a bez veľkého plánovania. „V júni sme vyštartovali s tým, že sú zatvorené hranice a ideme iba po Slovensku. Na Kysuciach sme sa po otvorení hraníc s Českom rozhodli ísť aj do Čiech. Potom sa otvorili aj česko-nemecké hranice, tak sme išli aj do Nemecka,“ hovorí K. Hesková V Čechách bolo jedným z ich cieľov navštíviť Safari Park v meste Dvůr Králové. Odtiaľ sa napojili na Labskú cyklocestu, ktorá prechádza severom Čiech až k hraniciam s Nemeckom. V Nemecku bolo ich cieľom navštíviť Jánovu sesternicu, ktorá býva neďaleko hraníc. Trochu si zmýlili miesto, v ktorom príbuzná býva, a tak sa museli o kúsok vrátiť, ale rozhodne to neľutujú: „Vďaka tomu sme prešli celé České Švajčiarsko. Bolo to nádherné. Určite jedno z miest, kam sa chceme ešte vrátiť.“

Bola to práve Jánova sesternica, ktorá inšpirovala rodinku Heskovcov pokračovať ďalej v ceste po Nemecku až k Baltskému moru. Dostali sa bicyklovaním popri nemecko-poľskej hranici. „Chvíľu sme boli v Nemecku, chvíľu v Poľsku. Väčšinu trate sme išli cez Nemecko pre lepšie podmienky pre cyklistov,“ porovnáva J. Hesek. Na rozdiel od kvality ciest, v počte detských ihrísk Nemecko o niečo zaostávalo: „V Poľsku bolo v každej minidedinke detské ihrisko, kde sa deti mohli vyhrať. V Nemecku nám často chýbali.“

Postupne sa dostali k vysnívanému Baltiku. Navštívili napríklad nemecké ostrovy Usedom (v blízkosti poľských hraníc) a Rujana (oproti južnému brehu Švédska). Počasie im prialo, a tak prešli po celom pobreží Baltského mora. „Uvažovali sme, že už pôjdeme domov, ale nakoniec sme sa rozhodli, že sa chceme okúpať aj v Severnom mori. Paradoxne bolo teplejšie ako to Baltské, ale aj plytkejšie, takže sa v ňom nedalo veľmi kúpať. Okúpať sa nám podarilo len raz, keď prišiel príliv,“ približuje dobrodružné chvíle Katka. 

Počas cesty z Rujany premýšľali aj nad nastúpením na trajekt do Švédska. Odtiaľ by navštívili Dánsko a takýmto okruhom by sa dostali naspäť do Nemecka. V hre bolo aj prepravenie trajektom z Dánska do Nórska. Katka vysvetľuje, prečo sa to nakoniec nepodarilo: „Korona nám to trochu pokašlala. Švédsko bolo otvorené, len Dánsko malo obmedzenie. Museli sme mať zarezervované ubytovanie na šesť dní. Bola to pre nás komplikácia, lebo sme nevedeli naplánovať, čo bude ďalšie tri dni, a nechceli sme sa naháňať.“ 

Rodina drvivú väčšinu dovolenky spala v stane, buď v kempoch alebo ´na divoko´. Občas im miesto, kde postaviť stan, poradili miestni. Heskovci spomínajú: „V Čechách to bolo úžasné, pretože sme sa ľahšie dorozumeli a vedeli sme približne, kde by sa dalo. Spali sme napríklad neďaleko krčmy pri futbalovom ihrisku. Jeden pán zavolal majiteľovi a ten s tým nemal žiadny problém. V Nemecku to už bolo horšie, keďže Nemci sú uzavretejší ľudia. Nebolo až tak kde sa spýtať a jazyková bariéra bola väčšia. Vždy sa nám ale podarilo nájsť nejaké miesto a vždy sme po sebe upratali, aby na nás ľudia nenadávali. Ale takto na ´divoko´ sme spali maximálne tri dni po sebe a potom sme sa presunuli do kempu.“ Na rozdiel od Čiech a Nemecka, na Slovensku počas cesty po západnej hranici až na sever na Kysuce nenašli Heskovci v júni otvorený ani jeden kemp. Tvrdia, že v Čechách a v Nemecku boli kempy kvalitou porovnateľné, len v Nemecku podstatne drahšie.

Okrem toho využili aj iné spôsoby ubytovania. „Na začiatku cesty sme prespávali u rodiny. Veľakrát na Slovensku, raz v Čechách a raz v Nemecku,“ hovorí Ján. Párkrát využili aj možnosť ubytovať sa cez internetovú platformu Warm Showers (komunita cykloturistov, ktorí u seba doma bez poplatku ubytujú iných neznámych cykloturistov). Dokonca im trikrát ponúkli ubytovanie neznámi ľudia. „Vždy to prišlo v situácii, keď sme to potrebovali ako soľ. Asi sme vyzerali až príliš zúfalo a normálne nás ľudia oslovili na ulici,“ spomína si so smiechom Katka. Túto možnosť využili dvakrát. Raz na Slovensku (blízko Považskej Bystrice) a raz v Nemecku na detskom ihrisku. Tretíkrát ich takto oslovili aj v Rakúsku, ale odmietli, keďže chceli ešte v ten deň pokračovať ďalej v ceste.

Počas stodňovej výpravy prešli Heskovci na bicykloch 4000 kilometrov. Iba raz využili iný spôsob dopravy – vlak. Dôvodom bolo ušetrenie času na spiatočnej ceste, keďže ešte chceli pochodiť Čechy. Na internete si našli informáciu, že IC vlaky z Hamburgu do Norimbergu chodia každú hodinu. Nadšení sa vybrali na stanicu a až tam sa objavila menšia komplikácia: „Prišli sme na stanicu a pani nám povedala, že najbližšie lístky pre bicykle sú voľné až o mesiac. Vo vlakoch majú miesto len na konkrétny počet bicyklov. Ľudia chodia často na bicykloch a Nemci už vedia, že si treba lístok zarezervovať mesiac dopredu. Ak by sme chceli ísť my, tak by sme mohli, ale bicykle by sme tam museli nechať. Nakoniec sme teda išli na tri prestupy regionálnymi vlakmi. Vždy sme sa posunuli o čo najväčšiu vzdialenosť a stihli sme to za jeden deň.“ Cestovaniu vlakom sa snažili vo všeobecnosti vyhnúť aj pre objemnosť svojej batožiny, a preto tento typ prepravy využili len jedenkrát.