Medzinárodný deň žien je sviatkom, ktorý svet neprehliada. Hoci vznikol ako symbol boja žien za lepšie pracovné podmienky v továrňach 20. storočia, nám sa spája najmä s povinnými ideologickými oslavami predošlého režimu. „Neuctiť si v tento deň ženu bolo neprípustné. Aspoň kytičku snežienok manželke napokon pod tlakom verejnej mienky priniesol aj ten, kto by to sám od seba neurobil,“ odpovedala na anketovú otázku v rozhlase staršia pamätníčka.

Dnes mnohí preto tento sviatok odmietajú s argumentom, že ide o komunistický prežitok. Faktom však je, že sviatok nemá s komunizmom nič spoločné, ten ho len využil. Ide jednoducho o sviatok žien a boja za ich rovnoprávnosť. Dnes, keď už v našich končinách akú-takú rovnoprávnosť máme, ho mnohí berú ako príležitosť uctiť si a obdarovať najdrahšie ženy vo svojom okolí – matky či manželky – a povedať im „ďakujem“. Ani jedna z nás viac nečaká a určite to každej dobre padne. Ide len o povšimnutie. V uliciach mesta sme sa pýtali žien, či im už niekto zablahoželal. Od mužov sme chceli vedieť, či dnes prinesú kvet svojej žene.

Mária Kojnoková – od syna a nevesty som dostala kytičku už včera. Istý čas sa MDŽ neoslavovalo, ale už sa to zase rozbieha.

Magda Bučková – dostala som ružičku pri nákupe v hypermarkete. Potešilo ma to. Môj muž už nežije…

František Mlynárik – u nás MDŽ nedržíme. Nikdy sme ho neoslavovali, ale so ženou si dávame darčeky napríklad na Valentína a na iné sviatky.

„Ženy si treba uctiť a mne sa tento sviatok páči. Mne však môj muž nikdy kvety nenosí, to je smutné…“ poťažkala si pani, ktorá nechcela byť menovaná. 

Text: M. Janotová, T. Búbelová; Foto: N. Slobodová