Slovenské národné povstanie patrí medzi najdôležitejšie historické udalosti v našich dejinách. Vypuklo v čase, keď bolo Slovensko ovládané nacistami prostredníctvom satelitného vojnového Slovenského štátu, a hoci bolo potlačené, Slováci sa v ňom prihlásili k protifašistickej identite. 

Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a bolo vyvrcholením dlhodobej ilegálnej činnosti partizánov, ktorí sa pripravovali na otvorený konflikt s Nemcami a zložkami ľudáckej armády. Generálmi povstania boli Rudolf Viest a Ján Golian, obaja za to zaplatili životom. Generál Rudolf Viest bol zajatý Nemcami po potlačení Povstania 3. novembra 1944. Nemci ho z Banskej Bystrice transportovali najprv do Bratislavy, potom do Viedne a Berlína, kde ho vypočúvalo gestapo. Jeho ďalší osud ani dátum jeho smrti nie sú známe, no predpokladá sa, že zomrel spolu s ďalšími slovenskými zajatcami v roku 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Viestovým najbližším spolupracovníkom bol brigádny generál Ján Golian. Riadením povstania ho poverila exilová vláda v Londýne a exilový prezident Edvard Beneš. Golian vypracoval bojový plán, ktorý zaslal v roku 1944 do Londýna. Po jeho odobrení  sa mohlo začať Povstanie. Bol to práve Golian, kto 29. augusta 1944 vydal v rozhlase rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, čo bolo heslo na začatie Povstania. Posledné rozkazy vydali Golian s Viestom v noci z 27. na 28. októbra – vojskám vtedy nariadili vrátiť sa do hôr a pokračovať v partizánskom spôsobe boja. Ján Golian bol pravdepodobne rovnako ako Rudolf Viest popravený v koncentračnom tábore Flossenbürg. 

Fašisti stihli spolu so slovenskými kolaborantmi počas partizánskej vojny vypáliť takmer 100 slovenských obcí, osád a samôt. Tridsaťtisíc ľudí odvliekli do koncentračných a zajateckých táborov.

Povstanie bolo potlačené, no svoje životy jeho hrdinovia nepoložili nadarmo. Aj vďaka ich obetiam dnes žijeme v slobodnej spoločnosti, pretože pomohli poraziť brutálne zlo v podobe fašizmu. 

Ulica je pomenovaná po zrejme najdôležitejšej vojenskej akcii v dejinách Slovenska. Proces oslobodzovania spod nemeckej nadvlády sa začal na jeseň 1944 na severovýchode Slovenska po tom, čo jednotky 1. československého armádneho zboru vstúpili cez Dukliansky priesmyk na naše územie. Spolu s Červenou armádou a partizánskymi silami postupne obsadzovali nacistami okupované územia, Malacky nevynímajúc. V knihe mapujúcej dejiny nášho mesta Malacky 1206 – 2006 autorov Stana Bellana, Vladimíra Šípa a Vladimíra Yurkovica sa uvádza: „Ráno 4. apríla 1945 svitlo do pekného dňa. Na ceste z Bratislavy na Stupavu a Malacky ustupovali nacistické útvary, predovšetkým tylového zabezpečenia. Malačania sa na prechod frontu cez obdobie veľkonočných sviatkov dobre prichystali. Podľa miesta bydliska sa veľká časť ukryla v prichystaných lesných úkrytoch a stanovištiach, ďalší ostali v pivniciach a rôznych dômyselných úkrytoch. Aj podzemie Čierneho kláštora vrátane pálfiovskej a františkánskej krypty pojalo mnoho Malačanov. Pričom o premene tohto podzemia na protiletecký kryt sa rozhodlo ešte v začiatkoch vojny nariadením MNO a náčelníka civilnej obrany v Malackách Blažíčka. Zhruba v čiare dnešnej diaľnice narýchlo vytvorili Nemci slabú vlnu odporu. Po údere a prechode Červenej armády ostali na nej telá Nemcov, ich doklady a rodinné fotografie. Po utekajúcich Nemcoch sa v meste objavila Červená armáda. 6. gardový jazdecký zbor generálporučíka Nikolaja Vasileviča Sokolova vstúpil na Záhorie a 4. apríla 1945 ráno o 5. hodine v smere od Rohožníka, chotára Bahno a Studienky oslobodil Malacky.“ 

Oto Kožuch, malacký rodák, bol jedným z popredných slovenských virológov. Po skončení vysokoškolského štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v roku 1959 nastúpil do Virologického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa vypracoval na popredného vedeckého pracovníka v oblasti arbovirológie (pozn.: arbovírus – 

vírus vyvolávajúci infekčné ochorenia, ktorý prenášajú článkonožce, napríklad kliešte). 

Jeho vedecká práca je výnimočná z viacerých pohľadov. Počas života našiel a izoloval mnoho nových vírusov, pričom jeden z nich pomenoval po rodnom meste – Malacko. Publikoval 150 vedeckých odborných prác z oblasti virológie a infektológie. Spolupracoval s vedcami nielen v Československu, ale aj v západnej Európe. Bol nositeľom čestnej plakety SAV Jána Jessenia Za zásluhy v lekárskych vedách. Dlhé roky pôsobil ako funkcionár v oblasti športu nášho mesta a vychoval mnoho svojich nasledovníkov vo virológii.

MUDr. Kožuch zomrel v roku 1999 a ulica v Malackách nesie jeho meno od roku 2002. 

Opomenutí hrdinovia dejín. Aj tak by sa mohli nazvať nielen slovenskí partizáni, ktorí počas druhej svetovej vojny neúnavne bojovali v domácom odboji proti nacistickej okupácii. Pojem partizán vo všeobecnosti pomenúva militantného bojovníka odboja, ktorý používa partizánske metódy vojny – skrývanie sa pod zemou či v horách, v nedostupnom teréne a prácu s obmedzenými zdrojmi. Najznámejšími slovenskými partizánmi boli Ľudovít Kukorelli, Miloš Uher, Viliam Žingor, Ján Nálepka či Mirko Nešpor.

Partizánske hnutia sa počas II. svetovej vojny nachádzali po celej okupovanej Európe. Známym príkladom je Poľský podzemný štát – nelegálny štátny útvar, ktorého státisíce partizánskych vojakov znepríjemňovali život nemeckým okupantom. Ich boj za slobodu svojho štátu vyvrcholil v legendárnom Varšavskom povstaní. 

V domácich odbojoch a povstaniach však nebojovali len muži. Azda najznámejšou svetovou partizánkou bola Francúzka Simone Segouin. Počas francúzskej porážky a okupácie pod krycím menom Nicole Minet bojovala proti okupantom. Za obeť jej padlo niekoľko nacistov, zúčastnila sa  na viacerých operáciách v oslobodzovacom boji Francúzska. Simone Segouin má aktuálne 95 rokov a stále žije v meste Corville neďaleko Paríža. Po vojne sa zamestnala ako zdravotná sestra v detskej nemocnici. 

Odkaz partizánov je doteraz veľmi silný aj v krajinách bývalej Juhoslávie. Najslávnejším partizánskym bojovníkom z tejto časti Európy bol Stjepan Filipović, srbský odbojár, ktorý sa preslávil bojom proti srbským nacistickým kolaborantom. Pred svojou popravou zakričal – Smrť fašizmu, slobodu národu. Filipović je v Srbsku doteraz považovaný za jedného z najväčších národných hrdinov. 

Na počesť partizánov sa na Slovensku pomenovalo mesto Partizánske a v desiatkach našich miest a obcí nájdeme ulice s názvom Partizánska.  Známe sú tiež pomenovania športových klubov Partizán Bardejov či Partizan Belehrad.