Bolo leto 1988. 24-ročný Josef Hlavatý so svojím 3-ročným synom prekonal na podomácky vyrobenom rogale hranicu medzi Československom a Rakúskom. Útek cez železnú oponu, počas ktorého riskoval život, sa mu podaril neďaleko Malaciek. Dnes hovorí, že nemal na výber: „Povedal som si: smrť alebo život. Nechcel som v tomto systéme žiť.“

            Príbeh Josefa Hlavatého sa stal námetom predstavenia Krídlo. Vo forme dramatizovaného čítania ho priniesli do Malaciek herci pod taktovkou režiséra Jakuba Nvotu. Predstavenie odohrali dvakrát: pre žiakov malackých škôl a pre širokú verejnosť.

            Josef Hlavatý sa narodil do tzv. buržoáznej rodiny. Jeho dedovi v roku 1948 komunisti zobrali živnosť a mama sa nedostala na školu. Keďže Josef nebol pionierom ani zväzákom a mal zlú známku z ruštiny, nemohol vyštudovať to, čo ho bavilo.

Ilegálne rogalo a plány

            V otcovej dielni si potajomky vyrobil rogalo. Štátna bezpečnosť (ŠtB) mu však robila komplikácie aj v práci, a preto sa rozhodol emigrovať. Tak, ako mnohí ďalší, to chceli skúsiť cez Juhosláviu. Aj tu zasiahla ŠtB, a povolenie vycestovať k Jadranu dostala iba Josefova manželka a ich ročný syn. On spolu s trojročným Davidom zostali doma, ale už v tom čase vedel, že sa pokúsi o útek. Miesto medzi Malackami a Břeclavou mal vyhliadnuté už dávno.

            Začiatkom júla sa Josef spolu s rodičmi a Davidom vybrali na Slovensko. Na streche auta viezli rozobraté rogalo, ktoré schovali do lesa a tvárili sa, že trávia dovolenku pod stanom. Tie správne poveternostné podmienky nastali po troch dňoch. V noci, v úplnej tme a tichu, zložili rogalo, Josef si na seba priviazal Davida, a vyštartoval. So sebou mali iba malý batoh s dokladmi, peniazmi a pár vecami pre malého.

Takmer prišli o život

            Let sa však skomplikoval. V tme a bez navigácie stratili orientáciu a keď začalo svitať, zistili, že letia pozdĺž hranice. „Nevedel som, kde som, ale náhle som uvidel v tme svetielko… bola to strážna veža! Na nej stáli dvaja vojaci. Videli ma a ja som videl ich. Boli sme od seba pár metrov. Natočili na mňa reflektor, začali kričať, spustili sirénu….Strhol som to vľavo do tmy. Motor nemal taký výkon, a tak som letel tesne nad stromami. To ma možno zachránilo. Nestrieľali po mne, a ja som sa im stratil v tme. Ale už o mne vedeli. Asi po štvrťhodine letu som uvidel rad svetiel. Hovoril som si, že to asi bude hraničný prechod, ale bola to už rakúska železničná stanica a za ňou dedina. Videl som obrovské plagáty Marlboro a čiernobiele rakúske značky. Bol som skutočne v Rakúsku,“ spomínal Josef po rokoch pre český projekt Paměť národa.

            Po čase sa v Rakúsku stretli s manželkou a mladším synom, ktorým sa takisto riskantne podarilo utiecť z Juhoslávie.

Úteky a tragédie

            Cez železnú oponu sa pokúsilo ujsť veľa ľudí, avšak nie všetky pokusy boli úspešné. Archivár Ústavu pamäti národa Peter Mikle počas besedy po predstavení povedal, že zatiaľ majú dokumentovaných 42 obetí železnej opony na našom území. Spomenul manželov zo Senice, ktorí si doma ušili balón. Ich let za slobodou sa skončil tragicky v Malackách.

            Peter Mikle zároveň pochválil malackých žiakov, ktorí sa po predstavení so záujmom pýtali a diskutovali o slobode.

Text: Ľ. Pilzová s využitím informácií z www.pametnaroda.cz, foto z predstavenia Krídlo: S. Osuský