Doktor Pavel Blaho bol slovenský lekár, publicista, politik a národný buditeľ. Narodil sa 25. marca 1867 v Skalici, kde vyštudoval základnú školu a gymnázium. Neskôr odišiel do Trnavy a potom na medicínu do Viedne. Ešte medzitým odišiel do USA, kde pracoval ako redaktor Amerikánsko-slovenských novín.

Už ako študent sa zastával slovenského národa, bol aktívny v spolku Tatran. Keď spolok na popud uhorskej vlády zrušili, založil spolok Národ. Tam boli združení pronárodne aktívni nielen študenti, ale aj robotníci či sedliaci. Bol takisto zakladateľom časopisu Hlas, ktorý spolu s Vavrom Šrobárom aj redigoval. Okrem toho sa zaslúžil aj o vznik periodík Pokrok a Ľudové noviny, pričom obe redakčne viedol. Vo všetkých časopisoch a novinách sa venoval aj národnobuditeľským témam, čo mu v Uhorsku spôsobovalo nepríjemnosti. 

Venoval sa aj politike, v rámci ktorej podporoval nielen národné záujmy, ale aj boj proti alkoholizmu. Na Záhorí zakladal spolky umenia a triezvosti. Bol najprv mestským poslancom v rodnej Skalici, neskôr spolu s Milanom Hodžom zakladal roľnícke hnutie. Bol takisto členom uhorského snemu za vtedajšie mesto Moravský Svätý Ján. Ako politik vystupoval proti diskriminačným Apponyiho školským zákonom. Jeho najväčším politickým úspechom bolo podpísanie Martinskej deklarácie, čím prispel k vzniku samostatného Československa. Ulica po Pavlovi Blahovi je pomenovaná v Malackách, Nových Zámkoch, Skalici i ďalších slovenských mestách. V Malackách ju nájdete v lokalite medzi ZŠ Dr. J. Dérera a železničnou stanicou.

Pavol Hallon patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti nášho mesta. Bol veterinárom, spisovateľom, publicistom a dlhé roky kronikárom mesta Malacky. Narodil sa 4. septembra 1925 v Sobotišti do rodiny riaditeľa školy. Základné vzdelanie získal v Senici, na gymnázium dochádzal do Skalice. Po škole sa zapísal na prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, neskôr študoval veterinárnu medicínu v Brne. Práve veterine sa venoval profesne po celý svoj život. 

Najprv pracoval ako zverolekár v Gajaroch, kde aj pár rokov žil, no potom sa presťahoval do Malaciek. Okrem veteriny sa venoval aj literatúre, zberateľstvu a histórii. Je autorom mnohých regionálnych monografií, ktoré dodnes slúžia historikom so zameraním na Záhorie. Bol takisto aktívnym publicistom: napísal vyše 400 článkov o filatelii, zverolekárstve a dejinách. Niet preto divu, že dostal ponuku pracovať ako mestský kronikár. Tú neodmietol a v neskorších rokoch sa venoval takmer výhradne publicistickej a literárnej činnosti. Jeho zrejme najvýznamnejšou prácou bola publikácia Poštovníctvo  na Záhorí, vďaka ktorej máme zmapované dejiny diaľkovej komunikácie v našom regióne. Venoval sa tiež  dejinám školstva v Malackách, a to konkrétne v publikácii Pamätníci františkánskeho gymnázia v Malackách 1927 – 1945. Písal aj o dejinách okolitých obcí. 

Pavol Hallon je držiteľom dvoch Pálffyho sŕdc. Prvé získal za publikačnú činnosť v roku 2001, v roku 2008 bol ocenený in memoriam za celoživotné dielo v oblasti dejepisectva. Zomrel 10. októbra 2004. Jeho ulicu v Malackách nájdete pri Ceste mládeže smerom na Vinohrádok.

Peter Jilemnický bol slovenský komunistický spisovateľ a novinár českého pôvodu. Narodil sa 18. marca 1901 v mestečku Letohrad neďaleko Ústí nad Labem. Hoci najprv navštevoval poľnohospodársku školu, napokon vyštudoval učiteľstvo v Leviciach. 

Pre komunistickú ideológiu ho získal Klement Gottwald, s ktorým sa Jilemnický stretol na vojenčine v Banskej Bystrici. V roku 1922 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Po absolvovaní vojenskej služby pracoval ako učiteľ vo Svrčinovci a v Čadci, potom sa vrátil do Česka a začal novinársku činnosť. V roku 1926 bez povolenia emigroval do Gruzínska, kde získal aj sovietske občianstvo. V Moskve vyštudoval žurnalistiku a po návrate do vlasti sa zamestnal ako redaktor komunistického denníka Pravda v Ostrave. Nevydržal tam však dlho, vrátil sa k učiteľstvu a po viacerých destináciách po Slovensku zakotvil vo Svätom Jure. Keďže ako český učiteľ bol ľudáckemu režimu nepohodlný, zo Slovenska musel odísť. V roku 1942 ho zatklo gestapo, pretože sa zapájal do ilegálnej politickej činnosti KSČ. Odsúdili ho na nútené práce v tábore Dessau. 

Po vojne sa vrátil do Svätého Jura, bol poslancom dočasného národného zhromaždenia za KSČ a neskôr stálym delegátom Všeslovanského výboru v Belehrade. Od roku 1949 bol československým kultúrnym atašé v Moskve, kde aj zomrel.  

Bol klasickým predstaviteľom socialistického realizmu, jeho najznámejšími dielami sú Pole neorané, Kus cukru, Kronika. Na Slovensku je po ňom pomenovaných viac ako 60 ulíc, v Malackách ju nájdete blízko železničnej stanice. 

Peter Straka patrí medzi menej známe osobnosti nášho mesta.  Bol to dlhoročný vynikajúci pedagóg, folklorista, spisovateľ a osvetový pracovník.  Narodil sa 29. júna 1904 v Košeci neďaleko Ilavy. Po vyštudovaní na učiteľskom ústave sa Peter Straka aj s rodinou presťahoval do Malaciek, kde pôsobil ako pedagóg a neskôr ako školský inšpektor. 

Jeho dcéra Marta Lazarčíková v jednom z archívnych čísel Malackého hlasu spomína, že v čase komunizmu bol vládnej moci nepohodlný a mal byť poslaný pracoval ako robotník do tlačiarne. Vďaka jeho kamarátovi Lacovi Novomeskému ho preradili na editorskú pozíciu. Vydával Zvesti a Učiteľské noviny. 

Napriek tomu, že sa na Záhorie prisťahoval a nebol tu narodený, imponovalo mu naše nárečie, klasická tvrdá výslovnosť a typické „uákanie“. Záhoráčtina a Záhorie mu učarovali natoľko, že ako výskumný pracovník SAV chodil po dedinách a  vyrábal nahrávky záhorského dialektu. Ako učiteľ však dbal na výučbu spisovnej slovenčiny, ktorú rovnako miloval. Svojim žiakom vlastnoručne vyrábal učebné pomôcky na vybrané slová či vetnú skladbu. Okrem toho sa venoval aj spevu a hudbe – viedol spevokol, ktorý nacvičoval v budove sokolovne v našom meste. Dirigoval aj spevácky zbor Slovenskej ligy a Robotnícky spevokol Záhoran. 

Peter Straka zomrel 8. júla 1980 v Malackách, kde je po ňom pomenovaná ulica. 

Nájdete ju pri Ceste mládeže smerom na Vinohrádok.