Keď sa narodíte do hádzanárskej rodiny a prejavíte záujem o šport, nie je veľká šanca, že sa vašou láskou stane florbal alebo hokejbal. Možné to je, no hádzanárske gény i prostredie to len tak nevzdajú.

Pre Lauru Walterovú bola hádzaná od začiatku športom číslo jeden. Bavili ju všetky a najmä v  loptových športoch dosahovala od útleho detstva výborné výsledky. Lenže hádzať loptou začala, sotva pevne stála na nohách. Nedá sa tomu čudovať: jej mama bola do svojich 24 rokov súčasťou kádra ŠKH Rohožník, kde hrávala hádzanú na vysokej úrovni. Jej brat hráva extraligu za Záhorákov a zároveň trénuje dorastenky TJ Strojár.

Laura Walterová má 18 rokov, študuje v 3. ročníku Spojenej strednej školy v Bratislave – odbor športové gymnázium a patrí k najvýraznejším hádzanárskym talentom z nášho mesta za ostatné roky. Od roku 2018 sa pravidelne zúčastňuje na významných reprezentačných turnajoch, kde rozhodne nie je iba do počtu. Počas tejto sezóny dokonca už v dorasteneckom veku hrávala najvyššiu československú súťaž za Stupavu a zároveň prvú dorasteneckú ligu za Malacky. Odborníci a predstavitelia klubov Lauru toho roku nominovali medzi najlepšie slovenské hádzanárky do kategórie Talent do 20 rokov. I keď Laura anketu nevyhrala, pre ňu je víťazstvom aj to, že ju vôbec nominovali: „Už len samotná nominácia je pre mňa veľkým úspechom,“ hovorí skromne Laura. Aktuálne sa zotavuje z vážnejšieho poranenia kolena, a samozrejme túži sa čo najrýchlejšie vrátiť na palubovku, pomôcť reprezentácii, opäť hrať na najvyššej úrovni a jedného dňa si zahrať v najlepších ligách v zahraničí a okúsiť aj Ligu majstrov.

Keď sa minulý rok sťažoval bývalý reprezentačný tréner po majstrovstvách sveta kadetiek na úzku hádzanársku základňu a horšiu mentalitu hráčok, ani zďaleka tým nemyslel Lauru a ďalšie hráčky, ktoré napriek šibeničným termínom v strede leta zahodili svoje dovolenkové plány a vybrali sa reprezentovať Slovensko na svetový šampionát do Macedónska. Lenže ono to tak naozaj je: hádzanárskeho talentu by aj bolo, no chuť zabojovať a odhodlanie vytrvať a potiť sa v hale, keď sa iní čľapkajú na kúpalisku či pri mori, toho je už podstatne menej. O to viac vyniká prístup Laury, ktorá je v dobrom zmysle športom posadnutá. Keď však chcete dosiahnuť niečo výnimočné, inak to ani nejde. A to Laura chce. Veľmi. A darí sa jej to.

„Už keď mala 10 rokov, tréneri nám vraveli, že má talent, s ktorým treba správne narábať,“ spomína jej otec Pavol Walter. Rodičia sú na Lauru veľmi hrdí, vlastne nielen oni, ale celá široká rodina. „Sledujeme všetky jej zápasy a tešíme sa z každého jej úspechu, lebo vieme, koľko ju to stojí odriekania a snahy niečo dosiahnuť.“ Podpora doma je základ, a Laure sa vhodného prostredia dostalo. Pri jej úspechoch je však rozhodujúci nielen pohybový talent, no predovšetkým Laurino odhodlanie a chuť športovať.

Rodičia i sama Laura svorne tvrdia, že nejaké nútenie či presviedčanie, aby šla na tréning alebo zápas, nehrozilo a na úbytok motivácie si ani nepamätajú. Skôr sa Laura nevedela dočkať rána a tešila sa na každý zápas či turnaj.

Odhodlanie chodiť na tréningy, zápasy, turnaje a sústredenia Laure zostalo počas puberty až do dospelosti a to aj napriek tomu, že povinností i samotných tréningov bolo čoraz viac a boli často počas voľných dní či prázdnin. Laura vraví, že pre svoj šport musí veľakrát obetovať stretnutia s rodinou i priateľmi, no tí si už zvykli. „Mám skvelých kamarátov, ktorí sa dokonca vedia riadiť aj podľa môjho „repre“ kalendára.“ Príkladom za všetky sú minuloročné majstrovstvá sveta kadetiek, na ktoré bolo Slovensko donominované na poslednú chvíľu a hráčky i rodiny museli preukázať veľkú obetu, aby narýchlo zmenili svoje letné plány. „Rodičia museli preobjednávať rodinnú dovolenku.“ Obeť sa však vyplatila. Laura patrila na majstrovstvách 18-ročných ako 17-ročná k najlepším hráčkam. V siedmich zápasoch dala 40 gólov a s celkovou úspešnosťou streľby 70 percent sa stala hráčkou s najlepšou streľbou vôbec. Po týchto majstrovstvách sa stala súčasťou A-tímu žien Stupavy v najvyššej MOL lige, kde hrávala pravidelne a počas sezóny nastrieľala 32 gólov. Sezónu však nedokončila. „11. marca som sa zranila pri domácom zápase proti Kynžvartu. Mám natrhnutý zadný väz v kolene a taktiež meniskus. Po šiestich týždňoch od zranenia som začala s ľahkou záťažou pod dohľadom fyzioterapeuta,“ vysvetľuje Laura. Magnetická rezonancia ukázala, že operáciu našťastie nebude treba. „Tento rok už mám po sezóne. Aj keď som pozvánku do reprezentácie a na majstrovstvá Európy, ktoré budú v júli v Kosove, dostala, na majstrovstvá sa už nestihnem pripraviť.  Aktuálne prebieha rekonvalescencia, po nej sa začnem chystať na novú sezónu,“ vraví Laura.

I keď sa aktuálne hádzanej nemôže venovať naplno, kariéra profesionálnej športovkyne nie je nedosiahnuteľná. „Ak mi to moje zdravie dovolí, chcela by som hrať hádzanú na najvyššej úrovni, hrávať za slovenskú reprezentáciu, a na klubovej úrovni hrať nejakú kvalitnú zahraničnú profesionálnu ligu. Nemám vybraný konkrétny tím, ale rada by som si vyskúšala Champions League a zažila tú úžasnú atmosféru,“ vraví Laura.

A čo neskôr? Čo ďalej? Rodičia i Laura veria nielen na šport, ale aj na vzdelanie. Po strednej škole by chcela pokračovať na Fakulte telesnej výchovy a športu a jedného dňa sa stať trénerkou.

Text: J. Hargaš, foto: archív L. Walterovej