23. 10. 2020
Anton Putek: Pedagógovia by mali cieľavedome viesť deti k športu
„Učiteľ nesmie byť strašiakom žiakov, ale musí ich vedieť pripútať k učeniu i záujmom. Mal som skvelých profesorov na vysokej škole a tí ma naučili, že do praxe mám prísť ako kamarát. Vždy ma bavilo učiť,“ povedal Anton Putek, jeden z nestorov malackého školstva. Viac ako 60 rokov žije v našom meste, inak je rodákom z dedinky Vysočany pri Partizánskom. „Často sa ma pýtali, či som Pražák,“ smeje sa. Do rodnej obce, ktorá nemá viac ako dvesto obyvateľov, chodieva aspoň dvakrát do roka. Pán učiteľ nedávno oslávil 85 rokov, k čomu mu srdečne blahoželáme.

S pedagógom Antonom Putekom, ktorý bol zároveň vyše 22 rokov riaditeľom ZŠ Dr. J Dérera, sme sa stretli pri otváraní novej telocvične práve v tejto škole. Neuveriteľný rozprávač memoárov nezabudol podotknúť, že už za jeho éry bola stará telocvičňa nedostačujúca. Mala rozmery 9 x 16 m, pričom v tých rokoch tu boli dve základné školy. Dva až tri roky za sebou mali vyše 1200 žiakov vrátane detí z Jakubova. „Musel som si to zopakovať, prešiel som si kroniku, naša škola bola plne obsadená celé roky,“ povedal s úsmevom A. Putek. A ako to bolo priamo s telocvikom? „V triedach sme mali 36 až 42 žiakov, teda keď išli na telocvik spolu dievčatá a chlapci, bol to zabijak. Keď bolo pekné počasie, cvičilo sa na dvore, i keď na pieskovom povrchu hrozili úrazy, ale preskok cez kozu, šplh či iné disciplíny s náčiním sme museli absolvovať dnu. Inšpektori boli takisto zvedaví, ako to je, chlapci a dievčatá naraz v telocvični. Mali sme však šikovných telocvikárov, na hodine bola disciplína, ticho,“ spomína pán učiteľ. K vyučujúcim telesnej výchovy mal úctu. O poctivosti ich práce svedčila skutočnosť, že v športových hrách medzi školami vždy vyhrali. Podujatie sa konalo pravidelne 1. júna a všetky súťaže prebiehali naraz v jeden deň na malackom štadióne. Súťažilo sa o pohár predsedu mestského národného výboru. „Keď začali všetky školy povzbudzovať a skandovať, malackí futbalisti závistlivo stonali – tak toto by sme potrebovali aj my,“ spomína A. Putek. 
A ako vníma novú telocvičňu na Dérerke? „Nuž, priznám sa, ja som mal kedysi iné plány. Telocvičňu sme chceli napojiť na hlavnú budovu. Mali sme dobrú spoluprácu s vojenským útvarom, zhodou okolností boli v službe aj inžinieri, stavbári, architekti. Keďže som mal dobré vzťahy s veliteľom, požiadal som ho o pomoc. Nakreslili plány a pripravili všetko potrebné, avšak stroskotalo to na pamiatkaroch. Stavbu nepovolili, pretože by nebolo vidieť vežu a múry,“ vysvetlil. 
   
Výborná partia kolegov
V 1959 prišiel do Malaciek. Aký je ale celý príbeh? „Po škole sme dostali takzvané umiestnenky, každý mal hneď miesto, prácu si hľadať nemusel. Dostal som sa do Považskej Bystrice, ale bol som veľký fanúšik Slovana. Kamaráti si ma doberali – to si si pomohol, cestovanie za zápasmi ťa čoskoro omrzí. Mali pravdu, a tak som išiel za pánom profesorom, čo nám prednášal fyziku. Mal som u neho trocha očko, lebo som mu robil asistenta. Poprosil som ho, že chcem ísť bližšie k Bratislave. Dobre, povedal, v hlavnom meste máme dosť miest. Ohohooo, oponoval som mu, priamo do Bratislavy nejdem, reku – niekde blízko, ak by bolo možné. Na to z neho vypadlo – a čo okres Malacky ? Vybehli mi oči – a ten je kde?“ smeje sa A. Putek. 
Do Malaciek prišiel 26. augusta. Okresné mesto ho vtedy neohúrilo, pôsobilo na neho ako väčšia dedinka. Povedal si, že tu vydrží maximálne mesiac a koniec. Lenže… „Zišla sa tu skvelá partia, výborne sme si rozumeli. Neraz sme po štvrtej išli zo školy rovno do Tatry a sedeli tam a bavili sa aj do druhej v noci. Keď som neskôr musel narukovať na vojnu, zdôraznili mi – nie, aby si sa nevrátil! Vrátil som sa a s kamarátmi sme sa dva týždne vítali.“ 

Kdepak jsou ty Malacky?
V Malackách napokon – ako sa vraví – zakotvil predovšetkým kvôli športu. V dievčenskej triede, kde vyučoval matematiku a fyziku, vzniesol otázku, ktorá zo žiačok chce hrávať hádzanú. „Prihlásilo sa mi ich jedenásť! Vravím si, vy potvorky, vy chcete mať u mňa očko,“ priblížil s úsmevom tréner a učiteľ v jednej osobe. Začali trénovať, prišla prvá súťaž a – stali sa majsterkami okresu. Rodičom sa veľmi nepáčilo, že sa nebudú až tak učiť, ale pán učiteľ ich ubezpečil, že je dobré mať povinnosti aj po vyučovaní, aspoň nebudú behať kade-tade. Z okresu postúpili na majstrovstvá kraja, potom republiky a – stali sa majsterkami Československa. „Pražáčky sa ma pýtali, kdepak jsou ty Malacky? Keď pôjdete do Bratislavy, pozerajte doprava, povedal som im. V Česku sme boli obľúbeným mančaftom. Neskôr aj s družstvom žien, ktoré som trénoval. Hrali sme slušne, tvrdú hru som neznášal, a tak nás pozývali často. Štátny tréner junioriek sa ma pýtal, jak to děláš? Vieš, to je tajomstvo, to nemôžem povedať, ako to robíme,“ potmehúdsky tlmočí pán učiteľ. 

Od slova chlapa až po Malinu 
Keď sme boli na turnaji v Olomouci, zúčastnili sa na ňom aj malackí muži. „Tí ale nemali trénera, a tak som ho zaskočil. Prišlo viacero dorasteniek a vtedy som si povedal – toto je nebezpečné. Rodičia dbali na to, aby nedošlo k nejakým, viete, patáliám, preto som im nariadil – vy pôjdete spať. No a muži si išli posedieť do vinárne. Dali si vínko, zabávali sa, spievali, kapela zahrala aj záhorácke pesničky a kaviareň bola naša. Začali ma lámať, nech sa ich ujmem, hovorili tak aj onak, hráčky – dievčatá sa vydajú a čo z toho… Chalani hrajúci najnižšiu súťaž v západoslovenskom kraji ma ohúrili natoľko, že som im sľúbil trénovanie, avšak s tromi podmienkami: na tréningy budú chodiť riadne a načas, postavíme ihrisko v Zámockom parku a postúpime do národnej ligy. Veľmi zreteľne si ukazovali poťukávaním na čelo, že mi šibe. A predstavte si, všetky podmienky sme dokázali splniť. A najväčším gólom bolo práve to, že sme do tej národnej ligy postúpili. Trénovalo sa aj večer, pokojne aj do desiatej, veď predsa vysokoškoláci museli cez deň chodiť na prednášky. Vybavili sme si umelé osvetlenie, môj známy elektrikár zohnal „pod rukou“ stožiarové kandelábre. Všetko ide, keď sa chce… Čerešničkou na torte bola cesta k Baltickému moru do vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. To, čo sa spočiatku javilo ako dobrý vtip a hráči sa tomu rehotali, bolo ďalšou odmenou za naplnenie vzájomných sľubov.“
  Trénerskú hádzanársku triedu si urobil práve až pri trénovaní mužov, pretože ako postupovali vyššie a vyššie, potrebovali kvalifikované vedenie. Po postupe do národnej ligy sa muselo hrávať v interiéri, Malačania by však mali najbližšie Stupavu. Vtedy A. Putek dôrazne povedal: potrebujeme svoju vlastnú halu. A keď halu, tak už aj plaváreň! „Spočiatku na mňa každý hľadel nedôverčivo, avšak zázrak menom Malina sa podarilo postaviť, a to priamo v centre Malaciek,“ právom sa hrdí odhodlaný tréner.  

Činorodý dôchodca
Pán učiteľ má so svojimi bývalými žiačkami dobrý vzťah. Oceňuje, že sa aj na stretnutiach po rokoch dokážu spoločne zasmiať, zaspomínať si a porozprávať. „Bývalým hádzanárkam, majsterkám sa darí. Jedna je lekárka, druhá právnička, ďalšia redaktorka. Tie, ktoré neskončili vysoké školy, úspešne zmaturovali. Vidíte, keby neboli bývali športovali, chodili by kade-tade po lotrovinách a nič by nedosiahli,“ skonštatoval pyšný pedagóg. 
Činorodý je aj ako dôchodca: „V Malackách by som mohol žiť sám ako prst na ruke, našťastie mám veľa kamarátov, bývalých kolegov, hádzanárov.“ 
 Spomínanie pána učiteľa nebralo konca. „Nepotrebujem slávu, o mne netreba písať, ale o tom, čo sa dialo v meste,“ doloží so skromnosťou jemu vlastnou. A čo je podľa neho receptom na to, aby deti chceli športovať? „Najdôležitejší sú vždy ľudia a v tomto prípade sú to učitelia, ktorí ich k športu cieľavedome povedú.“

Text: I. Sochorová, foto: archív
Ďalšie
Bezpečnosť
Oznamy
14. 6. 2024
Dnes o 12.00 h bude skúška sirén

V piatok 14. júna sa o 12.00 h na celom území Slovenska uskutoční preskúšanie varovnej siete sirén…

Zobraziť celý článok
Samospráva
Rozvoj
13. 6. 2024
Podcast MALACKY NAHLAS - 7. diel

Vďaka dotácii vyše 1,5 milióna eur sa bude revitalizovať vnútroblok na Záhoráckej. Čo všetko to…

Zobraziť celý článok