Nenechajte sa zmýliť nadpisom článku. Toto nie je príbeh vodiča, ktorý počas svojich ciest objavil milióny eur. I keď predstava, že by sme my všetci motoristi po odjazdení určitého počtu kilometrov bez nehody dostali rovnakú sumu v eurách neznie zle, ani to nie je tento prípad. Avšak sú vodiči, ktorí odjazdia toľko, že by za počet najazdených kilometrov mohli dostať aj sumu v eurocentoch, a stále by to bola poriadna porcia. V Malackách máme ďalšieho takého.

Aj keď sa jeho najazdené kilometre nevyvažujú ani eurami, ani eurocentami, v určitom zmysle sa vyvážiť pomyselným zlatom dajú. Najmä preto, lebo ide o kilometre služobné a pracovné, so zodpovednosťou za zverených cestujúcich, a najmä kilometre bez nehody.

Reč je o vodičovi z povolania Jánovi Eliášovi, ktorý nedávno dostal na ministerstve dopravy plaketu s titulom zaslúžilý vodič. Pán Eliáš jazdí s nákladnými vozidlami a autobusmi už viac ako 40 rokov. Vodičák na autobusy si urobil v roku 1984 počas vojenskej služby. Po vojenčine nastúpil do Kablovky ako vodič nákladných vozidiel a zájazdových autobusov. Následne začal jazdiť pre vtedajšiu ČSAD (národný podnik Československá automobilová doprava). Po páde komunizmu istý čas podnikal s autobazárom a odťahovou službou, neskôr pracoval v rohožníckej cementárni ako podnikový hasič a jazdil s hasičským vozidlom aj so sanitkou, no a nejaké obdobie vozil aj zamestnancov do priemyselných parkov pre Dopraviu. Celkovo 19 rokov pracoval v službách Slovak Lines a ostatné tri roky jazdí pre Arrivu na linke 245 medzi Malackami a Bratislavou. V niektoré dni ho však nájdete aj na linke do Gajar či  z Plaveckého Petra. Zložitý systém presunov autobusov medzi linkami vysvetľovať netreba; stačí napísať, že pán Eliáš počas mesiaca prejde cez rôzne kúty nášho regiónu.

Titul zaslúžilý vodič v jeho prípade znamená vyše 4 desaťročia za volantom v úlohe profesionálneho vodiča a milión kilometrov bez nehody. „Mal som ocenenie za pol milióna, milión, no potom to už prestali počítať. Keď si zrátam, že denne najazdím 350 kilometrov a jazdím pätnásť dní do mesiaca, tak sa to už blíži k miliónu a pol, možno aj viac.“

Keď sme sa pána Eliáša pýtali, ako sa za tie roky zmenil svet spoza volantu, odpoveď mal celkom jednoznačnú: pribudlo veľa áut a po cestách jazdí viac neskúsených aj nezodpovedných vodičov. Bez predvídania a doslova až myslenia za ostatných by mal minimálne „ťukance“ na karosérii na dennom poriadku. „Nemám to vo zvyku, ale keby pri každom kikse, ktorý na cestách vidím, vytrubujem alebo si ťukám na čelo, celý čas nič iné ani nerobím,“  priznáva J. Eliáš. Človek sa za volantom skrátka musí obrniť a brať všetko s rezervou. Pripúšťa však, že ak by mal menej rokov, asi by ho konanie niektorých vodičov hnevalo viac. „Väčšinou sa len pousmejem a pomyslím si, že veď choď, keď už si sa mi pichol pod blatník.“

Cestujúcim sa môže zdať, že vodič je od ľudí izolovaný v kabíne, no každý, kto jazdil autobusom, vie, že je to tiež práca s ľuďmi, a tá nebýva ľahká. „Kolegovia sa vedia posťažovať na ľudí, no ja sa až tak nesťažujem. Vravím, že keď si k ľuďom milý, sú aj oni k tebe. Samozrejme, výnimky sa nájdu, najmä keď si niektorí vypijú, sú agresívni, ale za tie roky som s nikým väčší problém nemal a ani neprišla žiadna sťažnosť.“

S prácou zatiaľ neplánuje prestať. Stále ho baví a kým bude môcť, určite bude jazdiť. Teší sa z nových autobusov. Keď prišla Arriva, dostali nové mašiny, a tie jazdia dobre. S kolegom sa strieda na jednom Ivecu a za tri roky už najazdili 250-tisíc kilometrov. Autobus má manuálnu prevodovku, takže automatom by nepohrdol. „Za deň človek v prímestskom autobuse vyšliapne spojku aj tisíckrát, a to už je na nohu dosť, takže na automat by som si asi rýchlo zvykol,“ dodáva „milionár za volantom“ J. Eliáš.

Pánovi Eliášovi želáme pevné zdravie, spokojných cestujúcich a ešte veľa kilometrov bez nehody.

Text: -jh-, foto: -jh-, archív J. Eliáša