Fanúšikovia hádzanej si už nepochybne všimli, že v aktuálnej sezóne sa v našom extraligovom mužstve neobjavuje odchovanec malackej hádzanej Michal Kurka. Minulá sezóna bola jeho posledná v aktívnej kariére. 35-ročný rodák z Malaciek ju prežil v domácom prostredí, za čo je veľmi vďačný.

Michal za sebou zanecháva bohatú a pestrú hádzanársku púť, počas ktorej zažil mnoho úspechov, ale aj cenných životných lekcií. V rozhovore sme ho vyspovedali my aj web hczahoraci.sk. Ponúkame vám kompilát rozhovorov.

Kto ťa k hádzanej priviedol a koľko si mal vtedy rokov?

K hádzanej ma priviedla chuť športovať a v Malackách to bol medzi ľuďmi obľúbený šport. Mal som tam aj nejakých kamošov, tak som sa prihlásil. Začal som, keď som mal 6 rokov. Popri hádzanej som hral pár rokov aj futbal. Neskôr, keď sme už hrávali hádzanárske zápasy, získal som aj pár ocenení, a tak som sa rozhodol, že budem pokračovať len v hádzanej. Boli to krásne roky. S hráčmi, s ktorými som vtedy začínal, sa kamarátime dodnes. Poznajú sa naše deti, teraz už aj naše rodiny.

Na ktorých trénerov zo svojich začiatkov si spomínaš?

Na začiatku ma trénoval pán Mládek. Ak si dobre spomínam, tak ešte nejaký čas aj pán Petrakovič. Potom viem, že v žiackych časoch to bol pán Šuster a pán Juhás. Ako dorastenec som odišiel do ŠKP Bratislava. Tam si pamätám, že som mal na škole trénerku Šafárikovú a v doraste pána Hudáka.

Mal si už v mládežníckom veku smelšie ciele v športe?

Športové ciele som začal mať až v ŠKP, kde sme boli aj vcelku úspešní a získali sme aj medailu z Majstrovstiev Slovenska. Mali sme super partiu, vynikajúceho trénera. Dostal som aj ponuku z prvého mužstva, tá bola ale veľmi nevyhovujúca, tak som sa začal obzerať po možnostiach. Dostal som svoju prvú zmluvu v Trnave. Na tú dobu a môj vek (18 rokov) aj celkom zaujímavú.

Ako sa podľa teba hádzaná a hádzanárske prostredie na Slovensku zmenili od tvojich začiatkov až po koniec kariéry?

Hádzanárske prostredie sa zmenilo extrémne. Aj keď sú kluby, ktoré sa snažia to nastaviť správne, podľa mňa chýba podpora zo štátu, od zväzu a chuť mladých trénovať a uplatniť sa ako profesionálny športovec. Dnešná generácia mladých má iné priority a treba to rešpektovať.

Aké boli najdôležitejšie lekcie alebo skúsenosti, ktoré ti hádzaná dala do života?

Určite disciplína, odhodlanie a to, že v živote nedostane človek nič zadarmo. Verím, že sa mi tie skúsenosti podarí pretaviť aj do osobného a pracovného života.

Ktorý tím alebo zápas bol pre teba počas celej kariéry najväčšou výzvou a prečo?

Najväčšou výzvou v kariére bolo hrať proti Tatranu Prešov v drese Nových Zámkov a to, že sme ho dokázali zdolať. Vtedy som mal 19 rokov. Napriek tomu som odohral značnú časť zápasu a dotiahli sme ho do víťazného konca. Rád na to spomínam.

Kto bol tvoj najväčší hádzanársky vzor alebo mentor počas kariéry?

Hádzanársky vzor som nemal. Chodil som sa pozerať na HIL-ku (Česko-slovenská interliga hádzanárov) a vždy som túžil ju hrať. To sa mi nepodarilo, pretože kým som prišiel k mužom, liga sa rozpadla. Mentor, to boli určite všetci mládežnícki tréneri a u mužov to bol určite tréner Peter Hatalčík. Ten mi dal nespočetne veľa rád, naučil ma disciplíne, ukázal mi, že aj napriek tomu, že som menší, chudší, môžem hrať proti každému. Bol síce veľmi prísny, ale v konečnom dôsledku to beriem pozitívne.

Aké rady by si dal mladým hádzanárom, ktorí snívajú o kariére profesionálneho hráča?

Aby trénovali hlavne vtedy, keď ich nikto nevidí. O kariéru profesionálneho športovca sa usiluje veľmi veľa ľudí. To už samo o sebe je ťažké. Ak hráč neurobí niečo navyše oproti ostatným, bude to veľmi ťažké sa presadiť. V druhom rade to nie je len o tréningoch, ale o celkovom nastavení. Celá životospráva sa tomu musí prispôsobiť. Jednoducho sa človek určitým spôsobom obetuje a vtedy je šanca, že sa športovec presadí.

V hľadisku sme mohli na každom zápase vidieť aj tvoju rodinu. Povedz aké miesto má hádzaná vo vašej rodine, vo vašom živote? Išlo prirodzene o podporu teba, ale predpokladáme, že na hádzanú nezanevriete ani po skončení tvojej kariéry a, že vaša rodina zájde na extraligové zápasy aj v ďalších sezónach. Veď napokon, jeden z tvojich malých synov sa už hádzanej tiež venuje na úrovni prípravky. Prišiel jeho záujem o tento šport prirodzene?

Moja mamina chodila na naše zápasy počas celej mojej kariéry na Slovensku. Ona bola môj najväčší fanúšik a v neposlednom rade aj kritik. Keď som sa v Nových Zámkoch zoznámil s mojou manželkou, aj ona začala chodievať na zápasy. Ako rástol náš syn, tak ho to automaticky ťahalo tiež do haly a teraz už aj on hrá. Chcel byť na každom zápase, našiel si v hale kamarátov a potom sa spýtal, či aj on môže chodiť na hádzanú. Som rád, že sa venuje športu. A tak ako ja, on tiež hrá aj futbal. Na hádzanú budeme určite chodiť aj naďalej.

Posledná sezóna v kariére na domácej pôde. Aké to pre teba bolo uplynulú sezónu užívať si hádzanú pred tými, ktorých dobre poznáš – kamarátmi, rodinou a pred plnou plabovkou v malackej športovej hale?

To, že som sa s kariérou mohol rozlúčiť doma, za to som vedeniu veľmi vďačný. Vyšli mi v ústrety, dohodli sme podmienky spolupráce. Popravde, chcel som skončiť už pred touto sezónou, keby som sa nedohodol so Záhorákmi. Vidina toho, že môžem kariéru ukončiť doma, bola neskutočná. Myslím si, že som mal za sebou jednu z mojich najlepších letných príprav. Bez zranení, super predpríprava a aj individuálna príprava a potom som len naskočil k spoluhráčom. Odzrkadlilo sa to aj v tých prvých zápasoch, v ktorých sme získali dôležité body.

Michal, ďakujeme ti za dlhoročné pôsobenie v hádzanej, za odhodlanie i obetu. Do ďalšieho života ti želáme všetko dobré. A tu je priestor pre teba, kde sa môžeš prihovoriť tým, ktorým si iste i ty vďačný.

Chcel by som sa veľmi pekne poďakovať všetkým mojím trénerom, spoluhráčom, funkcionárom a divákom, ktorí boli so mnou počas kariéry. Ale úplne najväčšie poďakovanie mojej rodine a hlavne manželke. Nebolo to so mnou jednoduché, napriek tomu ma vždy podporovali, ako sa len dalo.

Zhovárali sa: N. Jánošová a web hczahoraci.sk

Foto: archív M. Kurku