Mladá herečka Barbora Bezáková (25) dostala príležitosť ukázať sa pred kamerami v úpešnom seriáli Druhá šanca, ktorý aktuálne vysiela Televízia Markíza. Barbora je jedným z výrazných hereckých talentov z Malaciek, ktorý reprezentuje naše mesto aj za hranicami našej krajiny.

Počas štúdia na gymnáziu pôsobila v našom ochotníckom Divadle na hambálku. V roku 2014 ju prijali na štúdium na Janáčkovu akadémiu múzických umení (JAMU) v Brne. Po skončení štúdia sa stala pevnou súčasťou hereckého ansámblu Divadla F. X. Šaldy v Liberci. Predstavuje sa v hrách Moje první židovské Vánoce, Vražda v Orient expresu, Kráľ Lear a v mnohých ďalších.

Keď som bola mladšia, túžila som po tom, že raz budem slávna a chcela som sa dostať do televízie. Počas môjho štúdia na JAMU, som však pochopila, že herectvo je o niečom úplne inom, a nadchla som sa práve pre divadelné herectvo. Po štyroch rokoch v angažmá v divadle som zatúžila vyskúšať si aj nakrúcanie. Príležitosť v projekte TV Markíza prišla v tú pravú chvíľu. 

Myslím si, že môj názor na samú seba sa môže dosť líšiť od toho, čo si o mne myslia ostatní. Verím, že som priateľský a nekonfliktný typ človeka. Som spoločenská, ale zároveň mám rada večery, kedy môžem byť len tak sama doma. Bojím sa pavúkov, milujem dobré jedlo a pivo, vo voľnom čase rada spím, prečítam si dobrú knihu, pozriem si dobrý film alebo zahrám playstation s priateľom. Milujem bežky, crossfit a jogu. Nezjem mak, vlašské orechy ani koriander.

Počet dní, kedy nakrúcame, produkcia prispôsobuje časovým možnostiam hercov. To je obrovská výhoda. Moje divadlo v Liberci je 500 kilometrov od Bratislavy, takže väčšinou nakrúcam celé dni, a to je veľmi náročné. Niekedy sa potom opäť presúvam do Čiech. Texty si deň pred nakrúcaním prečítam a ráno v maskérni zopakujem. Odborné výrazy si vždy „googlim“, aby som vedela, o čom hovorím. Každú scénu však ešte podrobne rozoberáme s režisérom. 

Bol to nádherný čas plný smiechu, jedla, inšpirácie, tvorenia...Jeho pozitívny  vplyv vnímam najmä teraz s odstupom času. Okrem zmysluplnej náplne voľného času mi Hambálek dal to najdôležitejšie, a to sú priatelia na celý život. Som šťastná, že v období mojej puberty som mohla robiť to, čo ma baví, s ľuďmi, ktorých mám rada.

Záhoráčtina môže mať naoko veľa spoločného s češtinou. Ale ja som po záhorácky nikdy veľmi nehovorila. Používala som len niekoľko výrazov. Učiť sa v českom jazyku však pre mňa nebolo ťažké z niekoľkých dôvodov. Doma sme veľmi často pozerali filmy v češtine a priamo na škole sa mi spolužiaci a celé okolie poctivo venovali a opravovali moju výslovnosť. Dokonca aj o tretej v noci na pive. Naučiť sa cudzí jazyk bez prízvuku je hlavne o sluchu, a nie o slovách. Mne by ani nenapadlo sa hlásiť do Čiech. Tento nápad mi vnukol až Alfréd Swan (herecký kolega a Barborin priateľ, poznámka autorky). “Veď tam ťa češtinu naučia,”povedal, a tak aj bolo. Naučili. V ročníku som bola jediná Slovenka a dnes už málokto z mojich kolegov zistí, že je to tak. 

Kapela NE-klišé vznikla ako iniciatíva mladých hercov. Ide o unikátnu záležitosť, pretože sa s kolegami striedame v hre na hudobných nástrojoch. V niektorých piesňach hrám na bicie, v iných na basgitaru, na klavír, kachon, alebo spievam. Na prvý koncert, ktorý sa uskutočnil v závere minulého roka, sme si pripravili viac ako 20 piesní, z toho pár aj autorských. Vo februári tohoto roka sme sa predstavili divákom druhýkrát. 

Celkom dobre si pamätám na prvé stretnutie s asi osemročným „počiernym“ okatým dievčaťom vo dverách spoločenského domu. Okamžite sa stala pevnou súčasťou výnimočného ročníka: Denis Šatan, Kristína a Karolína Reifové, Jana Laceková, Laura Olexová, Jakub Lepiš, Romana Pavlačičová, Kika Rypáková, Filip Prosňák, Marek Menke, neskôr aj Denis Farkaš, Denisa Fialová, Erik Husár, Feri Vrablec, Boris Schneider, Tereza Kralovičová, Dominik Jastrábek... Spolu sa podieľali na množstve predstavení: Nedajme sa Malačané, Danka a Janka, Casting, Jožko Púčik, Radúz a Mahuliena, Bársjak a ďalšie. Dnes ťahajú k tridsiatke, ukončili štúdiá, nachádzajú sa profesne a zakladajú si rodiny. Môže sa zdať, že idem „zoširoka“, no Barbora bola v tejto dobrej spoločnosti nielen výrazným talentom a atraktívnou slečnou, ale najmä pevným sceľujúcim tímovým hráčom. Esenciálnou bytosťou. Je preto prirodzené, že sú viac-menej vzájomne dodnes v kontakte virtuálne, na káve (ale skôr s výdatným apetítom pri gurmánskych špecialitách), pri rodinných návštevách, ale aj pri spolupráci na spoločných projektoch (podcast Milenials). Na Barboru sme sa spoločne boli pozrieť aj v Brne, na predstavenia počas štúdia na JAMU. Jej účinkovanie v seriáli Druhá šanca je pre všetkých zadosťučinením, pretože o Barborinom hereckom talente nebolo nikdy pochýb, naopak, má prajné okolie aj pre svoju povahu, je jednoducho od podstaty dobrý človek.

Z Barborinej účasti v divadle som sa veľmi tešila. Prinášala so sebou chuť tvoriť, energiu a zábavu, čo je veľmi vzácne. Priznám sa ale, že som ju od herectva aj odhovárala. Okrem nespochybniteľného talentu bola totiž aj výbornou študentkou a mohla sa uplatniť aj v mnohých iných profesiách. K herectvu by sa, pri svojom nasadení, dostala tak či tak. Keď sa však rozhodla, snažili sme sa jej pomôcť pri prípravách na prijímacie skúšky. O pomoc som poprosila aj nášho Fredyho Swana, s ktorým mimoriadne rada spolupracujem pri prednesových, hereckých i dramaturgických zámeroch.

Radiť si vôbec netrúfam, nevidím ani dôvod, Barbora má vo veciach jasno. 

Poprajem však veľmi rada: veľa lásky, porozumenia a podpory nielen v pracovnom, ale i súkromnom živote. Prajem inšpirujúce a hlboké spolupráce a jedinečné herecké príležitosti - pre šťastie v duši, pre pocit naplnenia. 

K tomuto prianiu sa pridávame aj my z redakcie mestských médií a želáme všetko dobré!

Rozhovor pripravila N. Jánošová. 

Foto: archív J. Koleníka, archív Divadla F. X. Šaldy (P. Neubert), TV Markíza