Písanie je pre ňu relaxom a odráža sa v ňom aj láska k histórii (zahraničnej i slovenskej), keďže jej tvorba sa nesie v znamení historických romancí. Jana Pronská ich má na konte doposiaľ takmer dvadsať (ak nerátame druhé alebo tretie vydania niektorých z jej kníh) a pripravuje ďalšie. V jej knihách je dej zasadený predovšetkým do obdobia stredoveku, ktorý je aj spisovateľkiným obľúbeným historickým obdobím. Má na ňom rada jeho tajomnosť a fakt, že oproti iným obdobiam je o ňom pomerne málo informácií, čo dáva priestor pre fantáziu a presne to miluje.

„Jedného dňa budem spisovateľkou a budem držať svoju knihu,“ hovorila si Jana Pronská ešte v detských časoch počas písania svojho prvého príbehu V krajine Indiánov. Vtedy mala podľa vlastných slov len 8 alebo 9 rokov. Do literárnych súťaží sa v detskom či tínedžerskom veku síce nezapájala a písala si skôr len sama pre seba, ale detský sen vlastne nikdy neopustila. Zošit so svojím prvým príbehom z detstva má dodnes odložený. „Vtedy som bola uchvátená Old Shatterhandom, Vinnetouom. Niečo také som chcela písať a uvedomila som si, že keď som skladala ten príbeh, bol úplne iný. Bol presne taký, aký som ho chcela napísať, a mne sa to začalo veľmi páčiť,“ hovorí o svojom príbehu V krajine Indiánov autorka.

Postupne písala aj básničky a poviedky, až sa ako 14-ročná dopracovala k svojmu prvému historicko-romantického románu. „Písala som ho asi 6 alebo 7 rokov a keby dnes vyšiel, mal by možno 1500 strán,“ popisuje svoje spisovateľské začiatky.

Prvá kniha s názvom Zlatníkova chovanica jej vyšla v roku 2008. Príbeh si získal srdcia čitateľov natoľko, že jej venovali svoj hlas v čitateľskej ankete časopisu Knižná revue v kategórii Debut roka (3. miesto). Inšpiráciu pre tento príbeh získala autorka počas návštevy výstavy korunovačných klenotov na Ľubovnianskom hrade, kde ju zaujal aj výklad sprievodcu. Zlatníkovu chovanicu písala tri mesiace a potom sa rozhodla skúsiť šťastie a poslať ju do jedného z vydavateľstiev. Asi o tri týždne dostala odpoveď od riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ, že knihu berú a či náhodou nemá ešte nejaký ďalší príbeh. Autorka im teda poslala svoj román Bosorkina dcéra ktorý mala napísaný už pred Zlatníkovou chovanicou. Nasledovala otázka zo strany vydavateľstva, či už nepíše niečo nové, a tak v ten deň začala Jana Pronská tvoriť svoj ďalší príbeh.

Už od jej spisovateľských začiatkov číta príbehy Jany Pronskej ako prvá jej mama. Nikdy to však podľa autorkiných slov nebolo preto, aby na príbehu niečo menila. S tým súvisí aj rada, ktorú dostala, keď posielala do vydavateľstva jeden z prvých románov, a ktorú posúva aj ďalším nádejným spisovateľom: „Ak autor nebude veriť svojmu textu, svojmu príbehu a svojej knihe, nikdy mu nebudú veriť ani čitatelia. Tej rady sa držím dodnes, pretože ak by som bola nespokojná alebo nejakým spôsobom ovplyvniteľná, tak by som tomu svojmu príbehu neverila.“

 

„Nikdy som neopisovala skutočného človeka alebo niekoho koho poznám. Ani jeho emócie, ani vlastnosti,“ hovorí o tvorbe svojich literárnych postáv. Postavu si musí vytvoriť úplne od začiatku: musí vedieť, ako vyzerá aj aké má vlastnosti. Dôležité je pre ňu aj meno postavy. „U mňa to funguje veľmi zvláštne, lebo si musím najprv vymyslieť meno. Keď mám meno, už si začínam okolo tej postavy vytvárať príbeh a  emócie,“ prezradila spisovateľka. Raz sa jej napríklad stalo, že v rozpísanom príbehu zmenila meno postavy a príbeh už nedokázala dopísať, takže zatiaľ ani neuzrel svetlo sveta.

K písaniu príbehov, ktoré sa odohrávajú v histórii, patrí aj štúdium dostupných materiálov, či už o hradoch alebo šľachtických rodoch. Samotné písanie trvá niekedy mesiace, inokedy len týždne. Jana Pronská sa na budúce príbehy pripravuje vopred, ale nikdy nie cielene. Ešte v čase písania iného príbehu si hľadá informácie o niečom, čo ju zaujalo. Tie si potom zapamätá a vloží ich do ďalších príbehov.

Koncom besedy mohlo autorke klásť otázky aj publikum. Pýtali sa napríklad na to, ako to funguje s výberom obálky pre knihy. Autorka prezradila, že si ich, po dohode s vydavateľom, z 90% vyberá sama z databázy fotobánk a fotoagentúr. Následne si, po vzájomnej dohode, vydavateľstvo zapožičia autorské právo na vybraný obrázok buď na isté časové obdobie (zväčša na 10 rokov) alebo na určitý počet predaných titulov. Po uplynutí platnosti autorského práva sa pre ďalšie vydania vyberá nový obrázok, inak by sa kniha nemohla opäť vydať. Niekedy sa stane, že je k dispozícii aj pôvodný obrázok (v prípade Jany Pronskej sú to napríklad jej knihy Zlatníkova chovanica alebo Rytierova česť).

Diskusiu zakončila otázka moderátorky o tom, čo by spisovateľka odkázala svojim čitateľkám a čitateľom. Jana Pronská mala na ňu jasnú odpoveď: „Dôverujte svojim snom, pretože tie sa plnia, a ja som toho živým príkladom. Ak máte nejaký sen, ktorý je vo vás, ktorý máte hlboko zakorenený vo svojej duši, choďte za ním. Nikdy nie je neskoro. Či už budete chcieť písať, hrať na hudobnom nástroji, nikdy nie je neskoro začať.“

Na záver dostala spisovateľka aj darček na pamiatku na naše mesto a Záhorie v podobe Záhoráckeho slovníka. Čitateľky využili príležitosť a priniesli si na besedu autorkine knihy zo svojej knižnice. Dostali autogramy a v krátkosti sa s J. Pronskou porozprávali.

So spisovateľkou sa zhovárala Libuša Keraková z malackej knižnice. Diskusia bola súčasťou podujatia Literárna kuchyňa v rámci Kultúrneho leta, ktoré organizuje Mestské centrum kultúry v Malackách. Z verejných zdrojov ho podporil Fond na podporu umenia.