Do života Malaciek a Malačanov výrazne zasiahla vojna. Muži odišli na front, ženy sa museli starať o bežný chod domácností, o práce na poli. Bol nedostatok základných potravín, petroleja. 

Domáci obyvatelia boli nahnevaní na maďarských úradníkov, ale aj na židov. Na sklonku októbra sa niesli chýry o blížiacom sa konci vojny. V okolí sa skrývali zbehovia z armády, ktorí boli ozbrojení. 

Úradníci sa zľakli a utiekli, alebo sa schovali v meste. Najobávanejší úradník - hlavný slúžny - sa nechal poslať ako balík do Bratislavy. Mesto zostalo bez vedenia a nasledovalo krátke obdobie anarchie, bezbrehej slobody, rabovania. Jedným z terčov rabovania bol sklad liehu. V kronikách sa dočítame, že nad Malackami sa vznášal opar liehu, prípadne aj to, že povstalci sa chystali rabovať zámok, ale tak sa opili, že nevládali. To bolo už pár dní po vzniku Československa, 2. novembra. Na druhý deň prišli vojaci, situáciu upokojili a začalo sa úradovať po slovensky, prípadne po česky. Pálffyovci, ktorí predtým mali v meste rozhodujúce slovo, sa do Malaciek nevrátili. Začala sa nová éra, to sa však naplno prejavilo až neskôr. 

Oficiálna mestská kronika, ak existovala, sa nezachovala. Poznáme tri texty zachytávajúce tzv. prevrat - obdobie konca monarchie a vzniku nového štátu. Dva napísali rehoľní kronikári (z kláštora františkánov a vincentiek) krátko po týchto udalostiach. Tretí napísal učiteľ Vojtech Fraas s odstupom desiatich rokov. 

Zlom nastal niekedy v októbri, dovtedy mesto žilo svojím pokojným životom, primerane prispôsobeným zmenám, ktoré priniesla vojna. Posledné zasadnutie starého obecného zastupiteľstva bolo na konci septembra 1918. 

Slovákov boli viac ako tri štvrtiny, väčšinou roľníkov a remeselníkov. Okrem nich to boli najmä Maďari - úradníci a učitelia, v menšom počte iné národnosti.

 

Po krátkom medziobdobí sa život vrátil do viac-menej rovnakých koľají. Všetky úrady potrebné pre chod okresu tu boli aj predtým, rovnako tak školy. V nových pomeroch sa podarilo vybudovať františkánske gymnázium, ktorého učitelia i žiaci postupne prevzali funkciu motora kultúry v meste. Malacky sa zmierili s chýbajúcou ochrannou rukou Pálffyovcov a rozvíjali sa. Len maďarská komunita sa prakticky stratila. 

 

Spolková činnosť bola veľmi bohatá, v Malackách boli desiatky spolkov. Byť členom bolo vecou prestíže, niektorí boli aj vo viacerých spolkoch naraz. 

 

A čo veľká vysťahovalecká vlna a naše mesto?     

Tak ako na celom Slovensku aj od nás odchádzali ľudia do zahraničia. Ale rodiny bývali mnohodetné, počet obyvateľov rástol a mesta ako celku sa vysťahovalectvo prakticky nedotklo.

 

Šľachtici mali zakázané používať šľachtické tituly. Zachovala sa napríklad pohľadnica, ktorej popis znel Zámok kniežaťa Pálffyho. Pisateľ kniežací titul prečiarkol a prepísal na Zámok občana Pálffyho. Pálffyovci tu už nežili, no istý čas vraj v Malom kaštieli bývala sestra kniežaťa Anna. Okrem toho tu bolo niekoľko príslušníkov nižšej šľachty, snáď najznámejšími boli potomkovia staviteľa Terebessyho. Väčšina šľachticov však Malacky opustila práve v období prevratu.

 

Neviem o tom, že by sa v tom období v Malackách odohrávali väčšie násilnosti. Samozrejme, predvolebné stretnutia bývali búrlivé. 

 

Starosta sídlil v obecnom dome (dodnes stojacej poschodovej budove oproti farskému kostolu, vedľa levárskej cesty). Tam sa schádzalo zastupiteľstvo, býval tam obecný notár. Prvým starostom po prevrate bol Ján Písečný, neskôr Anton Zúbek a Jozef Jursa. Najdlhšie bol vo funkcii Jozef Obselka (1927-1938).

 

Veľkopodnikateľov bolo málo. Snáď najväčším bol staviteľ Rudolf Stern so svojím švagrom Jánom Blaškom. Mali veľkú stavebnú firmu regionálneho významu, stavali aj mimo Záhoria. V Malackách postavili napríklad sokolovňu, Dérerovu školu či prístavbu kláštora. Bolo tu veľa drobných podnikov a obchodíkov. V archívoch sa o nich zachovalo množstvo informácií.