Koľko listov opadalo zo stromov v Zámockom parku a o koľko metrov podrástli mohutné ihličnany? Za vyše šesť desaťročí sa zmenili na nepoznanie, dospeli, zmúdreli, zmohutneli. Ošľahané vetrom i dažďom, ale i požehnané hrejivým slnkom a nádejou každodenného svitania. To isté platí aj o deťoch, ktoré sa tu pred mnohými rokmi hrávali. Vyrastali nielen so svojimi rodičmi a súrodencami, ale aj kamarátmi, povyvádzali huncútstva, no poznali i pokoru a, žiaľ, aj nepriazeň doby.  Koľko stôp tu zanechali ich detské topánky, kam sa podeli dievčenské vrkoče a chlapčenské kučery? Nohavice na traky, matrózky, plisované sukne a obrovské mašle ako viazanky na krku či vo vlasoch?

„Pamätám si to ako dnes, ale už to snáď nie je ani pravda. Nádherné spomienky sa mi premietajú ako vzácny film, navždy uložený v archíve,“ povie so šibalskými iskierkami v očiach Elena Dudláková. „Boli sme sa pozrieť pri Panenke Márii,“ s úsmevom doloží jej sestra Eugénia Wallachová pri prechádzke Zámockým parkom.

Elenka a Žeňka, s rodným priezviskom Repáňové, patrili k deťom, ktoré vyrastali v pálfiovskom kaštieli. Rozsiahlym parkom nekráčajú samé, sprevádzajú ich dvaja muži: prvým je Elenkin syn Vlado Dudlák a tým druhým Jaroslav Danihel. Práve vďaka Jarkovi z Rádku si sestry zopakovali návrat do svojho detstva v Malackách.

Náhody sú potrebné

Článok o ich prvej návšteve v Malackách po rokoch sme vlani uverejnili v Malackom hlase. Výlet do srdcu blízkych miest daroval dvom sympatickým dámam syn a zároveň synovec Vlado. Noviny sa potom dostali aj do rúk pána Danihela. „Veď ja tieto dve žaby poznám, pomyslel som si. Bol som milo prekvapený , že vidím tváre kamarátok z detstva. Neváhal som a napísal na kliniku do Bratislavy, kde pracuje doktorka Elenka Dudláková. List sa mi však vrátil späť ako nedoručená pošta. Napokon mi v pátraní pomohla manželka,“ spomína.

Na prvopočiatočné hľadanie si zaspomínala aj Žeňka, ktorá učí na strednej odbornej škole v Bratislave: „Jedného dňa prídem do triedy a moji študenti – Malačania, mi vravia: viete o tom, že ste v našich novinách? Článok som nevidela, až keď mi priniesli Malacký hlas. Náhody sú potrebné.“               


Žihadlá a šibalky

Na stole v blízkej reštaurácii, pri ktorom sa usadila naša šťastná „banda z detstva, ležia dve dlhé čajové ruže. Jarko je džentlmen, na vzácne stretnutie s dobrými kamarátkami nemohol prísť bez kvetov. Po tom, čo si všetci štrngli kofolou, začnú ožívať ďalšie spomienky. „Mama vám údajne robila zle,“ potmehúdsky pripomenie Jarkovi Elenin syn Vlado. „Áno,“ dosvedčí stále vlasatý, kučeravý „chlapec“ z Rádku: „Ona bola ako žihadlo.“ Uznávaná lekárka sa týmto tvrdeniam vôbec nebráni, naopak, rozosmiata dodáva: „Hnevala som sa, že sa mi chlapci ako gavalieri nevenovali, stále hrali karty, tak som im ich vytrhla a utekala preč. Vybrala som sedmičky a uznajte – bez nich hrať nemohli. Bola som taký postrach.“ Jarko sa neprestáva smiať, presne si pamätá, ako mal raz na ruke samé šťastné karty, no ani nevie odkiaľ, pribehlo „žihadlo“ a bolo dohrané.

Ani Žeňka nebola z tých, čo by sedávali v kútiku. Sestričky Repáňové chodili do školy, kde učila ich mamička. „Raz som si neurobila domácu úlohu a mala som od mamy priniesť podpísané, že o tom vie. Keďže som z toho mala strach, poznámku som si podpísala sama. Pani učiteľka sa zadívala – a to je ozaj mamin podpis?  Prikývla som, načo ona odišla a priviedla moju mamičku, ktorá mi pred celou triedou dala zaucho. Nikdy na to nezabudnem, taká to bola potupa. Ako učiteľka však musela toto gesto urobiť. Dnes sú iné mravy, dieťa by za to rodiča udalo. Náš otecko bol právnik a s veľkou vážnosťou mi vysvetlil, že za falšovanie podpisov sa sedí v base. A to som si zapamätala na celý život,“ podotkne obľúbená a skúsená pedagogička. A jej sestra Elenka dodá: „Viete, skoro v každej rodine museli zvládať výchovu viacerých detí. Kedysi mali rodiny veľa detí, dnes majú deti veľa rodičov.“

Všetko sa zmenilo, okrem nás

Aké by to bolo stretnutie po rokoch, keby neprišlo na fotografie. Naši traja kamaráti sa hrdia deťmi aj vnúčatami. Veselí sedemdesiatnici svorne skonštatujú, že v súčasnosti sa už s malými deťmi vedú celkom iné diskusie ako kedysi. Otvorene sa hovorí o veciach, ktoré boli pre vtedajších šarvancov zo Zámku a z Rádku tabu.

Veľkými premenami prešlo aj mesto, v ktorom vyrastali. „Malacky sa veľmi zmenili. Už nestojí ani kláštorná škola, do ktorej sme chodili. Koľké budovy pobúrali, a to ani nemuseli,“ dopĺňajú sa dávni priatelia. Čašníčka sa niekoľkokrát príde spýtať, či nechcú niečo jesť, ale všetci traja odmietajú. Aj Jarko ako chlap sa opakovane bráni, vraj sa drží, aby nepribral a bol zdravý. „Veď pravda, pekný si, štíhly. A tie vlasy aké máš stále husté a takmer žiadne šediny,“ pochvália ho kamarátky, na čo si rukou prehrabne bohatú hrivu a opätuje im milé slová: „Veď ani vy ste sa skoro vôbec nezmenili, dievčence. A tie moje vlasy sa páčili aj vašej mamičke, vždy ma po nich hladila a vravela, to sú ale kučery, tá ma mali rada.“ 

Spoločne potom spomínajú na vianočné koledovanie, na návštevy blízkej horárne, kam chodievali Žeňka s Elenkou a Jarko sa vždy za nimi dovalil na starom bicykli. Stretnutie v Zámockom parku by mohlo byť nekonečné, tak ako sa zdá byť nekonečné krásne detstvo našich dvoch dievčat a jedného chlapca z Malaciek. „Pre nás to boli bezstarostné časy, bolo dobre a veselo, starosti začali až v päťdesiatom druhom, keď sme sa museli presťahovať do Bratislavy,“ zaspomínajú na smutnú kapitolu života rodiny Repáňovcov Elenka a Žeňka. Vtedy ich pre politické čistky deložovali z malackého kaštieľa na chudobnú Zámockú ulicu v hlavnom meste.

Možno to boli práve rany osudu, ktoré ich zoceľovali tak, že dnes v plnom zdraví stále pracujú. Jarko je už na dôchodku, zaslúžené seniorské voľno si pochvaľuje. Príde reč aj na kamarátov, ktorí sa pekných spoločných chvíľ nedožili. Jarko ich videl zostarnúť, v spomienkach Elenky a Žeňky však navždy zostanú deťmi, s ktorými sa hrávali v milovaných Malackách. Všetci traja hrdinovia krásneho zámockého príbehu sa už dnes tešia na ďalšie spoločné stretnutie a my veríme, že sa s našou redakciou opäť podelia o milé rozprávanie a spomínanie.  

Text a foto: I. Sochorová