Ľudovít Fulla patril medzi najlepších slovenských maliarov, grafikov a ilustrátorov. Narodil sa 27. februára 1902 v Ružomberku a už od detstva prejavoval svoje maliarske nadanie, zbožňoval kreslenie a výtvarné práce. Gymnáziá navštevoval v Ružomberku a Dolnom Kubíne, umelecké vzdelanie dosiahol na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave a na umeleckopriemyselnej škole v Prahe. 

V hlavnom meste vtedajšieho Československa sa zoznámil s Mikulášom Galandom, čo poznačilo Fullovu kariéru, keďže sa z nich stali blízki spolupracovníci. V roku 1927 sa po štúdiách vrátil opäť na Slovensko a začal sa venovať výučbe maliarstva. Najskôr učil v Senici, neskôr pôsobil ako učiteľ umelcov v Malackách. Neskôr učil na škole umeleckých remesiel v Bratislave. V období jeho pôsobenia na tejto škole vytvorili spolu s Mikulášom Galandom prelomové dielo pre slovenské výtvarné umenie – jeho prvý manifest s názvom Súkromné listy Fullu a Galandu. Obaja umelci intenzívne spolupracovali až do roku 1938, keď Mikuláš Galanda náhle zomrel. Počas druhej svetovej vojny žil Fulla v Martine, no v 50. rokoch sa vrátil naspäť do Bratislavy, kde pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako vedúci oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva. Výtvarnému umeniu sa venoval po celý svoj život, za čo mu v roku 1963udelili titul národný umelec. 

Okrem tohto honoru bol rešpektovaným výtvarníkom aj v zahraničí. Pamätné sú jeho ocenenia z galérií v Miláne, Paríži či v Bruseli. Ešte za jeho života vznikla v Ružomberku Galéria Ľudovíta Fullu, ktorú dal štát postaviť na pozemkoch jeho otca. Ľudovít Fulla zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave. 

Páter Mansvet Jozef Olšovský bol jednou z najdôležitejších osobností nášho mesta. Narodil sa 27. marca 1873 do rodiny mlynára v Plaveckom Petre. Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku, neskôr pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Trnave. 

V civile pred vstupom do malackého františkánskeho kláštora pracoval ako advokátsky koncipient a učiteľ telocviku. V reholi prijal bratské meno Mansuet, čo v preklade z latinčiny znamená krotký. Poslovenčená verzia tohto mena je Mansvét. Po tom, čo ukončil v Malackách noviciát, ho v roku 1896 vysvätili za kňaza. V prvých rokoch 20. storočia bol gvardiánom malackého kláštora. Za jeho pôsobenia podľa dobových záznamov „rozvinul v plnom rozsahu svoju misionársku, dušpastiersku, katechetskú a vôbec všetku kňazskú činnosť. Zvláštnu pozornosť venoval výchove rádového dorastu, rekolekcii, svojim poddaným, Tretiemu rádu, spolkom Bolestnej Matky Božej, Božského Srdca a sv. Antona; náležite zasiahol do celkovej reštaurácie chrámu, kláštora a kalvárie.“ Okrem toho, že stál na čele kláštora, bol takisto riaditeľom jeho filozofického štúdia. Mansvét Olšovský za pomoci kontaktov s Pálffyovcami pozdvihol nielen materiálnu, no najmä duchovnú úroveň malackého kláštora, a tým aj celého mesta.

 Po pôsobení v Malackách žil v Bratislave. Pôsobil tam ako provinciál, no aj tak sa venoval práci pre Malacky. Mal totiž veľkú zásluhu na vzniku tunajšieho františkánskeho gymnázia. Vytvoriť z ničoho kvalitnú školu nebolo jednoduché, páter preto poslal františkánov – budúcich učiteľov na štúdie vedných odborov, aby mohli odovzdať vedomosti študentom. Samozrejmosťou nebolo ani materiálne vybavenie novej školy, k pôvodnej budove sa musela pristavovať nová. Mansvét Olšovský však tomuto projektu veril natoľko, že za úver nechal ručiť piatimi kláštormi v Malackách, Bratislave, Nitre, Hlohovci a v Trnave. Bez osobného vkladu a zainteresovania Mansvéta Olšovského by gymnázium v Malackách nevzniklo, práve preto v priestoroch kláštora v súčasnosti sídli Základná škola Mansvéta Olšovského, ktorá je zložkou Spojenej školy sv. Františka Assiského.

Školu, ktorú pomáhal založiť, pravidelne navštevoval a kontroloval. Poslednú návštevu na škole stihol dva mesiace pred svojou smrťou, zomrel v Bratislave 26. apríla 1935. Ulicu pomenovanú po Mansvétovi Olšovskom nájdete len v Malackách. Viac o tejto významnej osobnosti nášho mesta sa dočítate v jeho profile na Malackých pohľadoch. 

Aj ďalšia z predstavovaných osobností sa venovala maliarstvu. Martin Benka bol podľa mnohých odborníkov najväčším slovenským maliarom. Narodil sa 21. septembra 1888 v Kiripolci, dnešnom Kostolišti ako najmladšie z piatich detí v rodine tesára Jozefa Benku a Márie Benkovej z Gajár. Okrem výtvarného umenia sa venoval aj hudbe, konkrétne hre na husliach či štúdiu umelého jazyka esperanto. Takisto bol nadaný typografista a vytvoril nové typy písma. 

Martin Benka bol jednou z najdôležitejších umeleckých osobností na Slovenku, pretože je považovaný za zakladateľa moderného slovenského výtvarného prejavu. Bol študovaným natieračom, no umelecké maliarstvo ho lákalo podstatne viac. Práve preto opustil dobre platené miesto maliarskeho tovariša vo Viedni a začal študovať vo výtvarnej škole českého maliara Aloisa Kalvodu, ktorú absolvoval v roku 1914. Už počas štúdia boli jeho diela, ktoré vznikli na Morave a Slovácku, vystavované v pražskej sále Rudolfinum. Počas štúdia sa dostal na Oravu, čo malo rozhodujúci vplyv na jeho umelecké zameranie. Venoval sa predovšetkým ľudovým motívom a krajinkárstvu. Až do roku 1939 žil v Prahe a po rozpade Československa sa vrátil do rodnej krajiny. 

V roku 1953 získal titul národného umelca ako vôbec prvý Slovák venujúci sa maľbe a o 10 rokov neskôr mu udelili Rad republiky. Jeho snom bolo vybudovať v Malackách, kde po vojne žil, modernú galériu. Vtedajší funkcionári mesta však boli proti, a tak Martin Benka zomrel v roku 1971 v našom meste bez galérie. Pochovaný je na národnom cintoríne v Martine. Svoje diela odkázal Slovenskej národnej galérii. 

Pamätníci na Martina Benku spomínali ako na bystrého a mimoriadne plodného umelca. Bol však aj veľmi šetrný. Stávalo sa, že si v kaviarni objednával len horúcu vodu, pretože čaj si nosil zo zásady vlastný. Diela Martina Benku sú najdrahšie spomedzi slovenských maliarov, obrazy Po žatve a Nad hĺbkou doliny sa predali na aukcii za 180-tisíc eur.  

Po tomto slovenskom velikánovi je pomenovaných 15 ulíc po celom Slovensku. 

Ulica Martina Rázusa nesie meno po slovenskom básnikovi, prozaikovi, dramatikovi, publicistovi a politikovi, ktorý stál pri vzniku samostatného Československa. Narodil sa 18. októbra 1888 v obci Vrbica, ktorá je dnes mestskou časťou Liptovského Mikuláša. Jeho sestra Mária Rázusová-Martáková bola takisto spisovateľkou. Základné vzdelanie obaja získali vo svojom rodisku a v Liptovskom Mikuláši. Po gymnaziálnom štúdiu  v Banskej Bystrici a Kežmarku sa zapísal na evanjelickú teológiu do Bratislavy. 

Pred rozpadom Rakúsko-Uhorska pracoval ako evanjelický farár v Pribyline na Liptove a spolupracoval na časopise Prúdy, kam prispieval svojimi autorskými prvotinami. Inšpiráciou mu boli najznámejší slovenskí poeti Samo Chalupka, Ivan Krasko, Ján Botto či Pavol Országh Hviezdoslav.  Počas svojho literárneho pôsobenia napísal okrem veľkého množstva básní aj prozaické diela pre deti a mládež. Medzi najznámejšie patria Maroško a Maroško ide do školy. 

Ako politik presadzoval myšlienku slovenskej autonómie, ktorú požadovala Slovenská ľudová strana v spolupráci s Rázusovou Slovenskou národnou stranou. Postupne sa stával dôležitým človekom v rámci SNS, v posledných rokoch svojho života bol jej predsedom. Za predsedovania Martina Rázusa v SNS strana získala prvé mandáty v celoštátnom parlamente a ideológia strany sa veľmi zblížila práve s Hlinkovou Slovenskou ľudovou stranou, keďže obe mali autonomistické nálady.

Martin Rázus sa nedožil vysokého veku. Zomrel po vyčerpávajúcej politickej a kňazskej práci 8. augusta 1937 vo veku 48 rokov v Brezne. Je po ňom pomenovaných 45 ulíc v slovenských mestách a dedinách.