Článok z Malacky.sk

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zverejnilo štatistiku najčastejších priezvisk na Slovensku. Suverénne zvíťazili priezviská Horváth (34 708) a Horváthová (30 975). Ktoré z 5 891 rôznych priezvisk obyvateľov Malaciek (2 770 mužských a 3 121 ženských) je najrozšírenejšie? Odkedy vôbec používame priezviská?

Kým na Slovensku prevládajú Horváthovci, v Malackách sú to Jurkovičovci. Spolu žije v meste podľa štatistík Mestského úradu Malacky 141 Jurkovičovcov (Jurkovičová – 76, Jurkovič – 65). Druhým najčastejším priezviskom je Balážová (64) a Baláž (53). Ďalej je to v mužských priezviskách Havlík (52), Danihel (45) a Sloboda (45). U žien sú ďalšími frekventovanými priezviskami Mrázová (51), Danihelová (45) a Osuská (45).

Medzi päticu najčastejších priezvisk Slovákov a Sloveniek patrí okrem Horváth/ Horváthová aj Kováč/Kováčová, Varga/Vargová, Tóth/Tóthová a Nagy/Nagyová. Každé z týchto mien môžeme nájsť aj v našom meste, hoci ani jedno z nich nepatrí do top päťky. Pre zaujímavosť: v Malackách je evidovaných 28 mužov a jedna žena s priezviskom Horváth. Meno Horváthová nesie v meste 31 osôb, Kováčová 34, Kováč 32 ľudí. Menej je jednotlivcov s menami Vargová (8), Varga (7), Tóth (6), Tóthová (6), Nagy (štyria muži, jedna žena) a Nagyová (3).

Používanie priezviska je dnes síce v našich zemepisných šírkach bežné, no nebolo to tak vždy. Sandra Sviteková, vyštudovaná učiteľka dejepisu a filozofie, ktorá sa venuje publikovaniu vzdelávacích videí na YouTube v rámci projektu Dejepis Inak hovorí: „Spočiatku priezvisko nebolo potrebné, jeho používanie je relatívne nový fenomén.“ S rastúcou populáciou bolo najmä v administratívno-právnej oblasti náročné rozoznávať ľudí len podľa jedného krstného mena. Prvé priezviská sa podľa S. Svitekovej začali postupne používať od 9. až 11. storočia a boli zvyčajne odvodzované od mena otca (napríklad syn Mateja = Matejov).

V 14. storočí sa čoraz častejšie objavovali prímená a prídomky, z ktorých sa vyvinuli dnešné priezviská. Veľa mien vzniklo z názvu povolania (Kováč, prípadne Varga – v maďarčine garbiar), z prídavných mien (Nagy – v maďarčine veľký, starý, starší) alebo z pomenovania etnickej príslušnosť (Horváth – v maďarčine Chorvát; Tóth – pôvodne pomenovanie, ktorým starí Maďari nazývali Slovákov alebo príslušníkov iného nemaďarského národa). Na našom území začali byť priezviská povinné až po úradnom kodifikovaní cisárom Jozefom II. v druhej polovici 18. storočia. Dovtedy boli prímená, ktoré vznikli z prídomkov „z“, „zo“ respektíve „von“, „de“ predovšetkým výsadou šľachty.

Podobu dnešných slovenských priezvisk ovplyvnila spoločenská situácia v jednotlivých obdobiach minulosti, najmä v časoch mnohonárodnostného Uhorska. V priezviskách možno badať napríklad stopy valašskej kolonizácie, nemeckého osídľovania, husitsko-bratríckych výprav i tureckých vojenských nájazdov. Na severe Slovenska možno spozorovať vplyv poľského jazyka, na východe zase ukrajinského či rusínskeho etnika. Priezviská formovalo aj používanie viacerých cudzích jazykov (latinčina, čeština, maďarčina, nemčina) na našom území v čase formovania predspisovného slovenského jazyka.