Článok z Malacky.sk

Malacký hlas prichádza medzi svojich čitateľov už neuveriteľných 30 rokov. Za množstvom mravčej redakčnej práce vždy stáli ľudia odhodlaní robiť čo najlepšiu mestskú žurnalistiku. Pri príležitosti jubilea sme sa rozhodli, že vám v rámci 30. ročníka budeme prostredníctvom špeciálnej rubriky prinášať spomienky. Svoje vyznanie nám ako prvá sprostredkovala bývalá šéfredaktorka Malackého hlasu Ivana Potočňáková.

Prvá myšlienka: naozaj tridsať? Dobre ste počítali? Neuveriteľné. Veď len „predvčerom“ mi volala šéfredaktorka Ina Šrámková: „Malacký hlas jubiluje, má dvadsiatku, môžeme ťa osloviť s anketou?“ Niekdajšie ponocovanie nad korektúrami, písanie mojich obľúbených úvodníkov, fotenie vojenských prísah, zarastených priekop a vylámaných lavičiek či interview s jedinečnými ľuďmi sa zmenilo na periodické prispievanie do mestského dvojtýždenníka. Pravidelne raz za desať rokov napíšem, ako si na naň spomínam.

Druhá myšlienka: Jožko Klačka. Toto meno dozaista pozná každý Malačan. Mimochodom, tak sa volal aj predchodca dnešného Malackého hlasu. Jožko stál v ponovembrovom čase pri nápade vydávať noviny obyvateľov mesta. Šéfoval prvému číslu i niekoľkým nasledujúcim ročníkom. Netušiac, že raz po ňom preberiem šéfredaktorstvo, bol mi dobrovoľným a absolútne nezištným tútorom. Nikdy žiadneho novinára nebral ako konkurenciu. Nezabudnuteľná postava západoslovenskej žurnalistiky. Málokto píše s takou ľahkosťou, ako to vedel on. Koľkokrát zmeškal svoju vlastnú uzávierku! No vždy vydanie novín elegantne zachránil.

Sotva si dnes niekto spomenie, že v 90. rokoch fungovalo v Malackách Infocentrum. Jeho súčasťou boli redakcie mestskej televízie MINKA (Malacký informačný kanál) a novín Malacký hlas. Na prelome tisícročí nastala nielen generačná výmena, ale aj začlenenie spoločnej redakcie do štruktúry Mestského úradu. S našimi predchodcami sa dodnes stretávame a spomíname na skvelé časy.

Po príchode do redakcie to bolo jednoduché – stačilo nadviazať na všetko pozitívne, čo sa predchodcom podarilo. Prihodilo sa mi čosi, čo je snom každého žurnalistu. Ako začínajúca novinárka som dostala do rúk čierno-biely mesačník formátu A4, ktorý predávali novinové stánky a kolportéri, s výzvou: urob z neho noviny. Som za túto príležitosť vtedajšiemu vedeniu mesta nesmierne vďačná. Zmena formátu, distribúcie, periodicity, oddelenie spravodajstva od publicistiky, kvalitná fotografia, pravidelné rubriky, tematické čísla. Malacký hlas v krátkom čase prešiel reštartom. No dôležitou súčasťou boli, a stále sú, ľudia vo vnútri redakcie. Bolo obrovským šťastím patriť do partie mladých ľudí, ktorých to spolu bavilo. „Naša“ redakcia stála pri veľkých projektoch, ktoré menili Malacky a s nadšením o nich písala obyvateľom mesta.

Výstavba Inkubátora či klziska, odkúpenie a začiatky rekonštrukcie kaštieľa, prvé ročníky Prvomájových a Adventných Malaciek aj nezabudnuteľné Osemstoročné Malacky. Celomestská zbierka na mamograf, dobrodružné hľadanie torza Štefánikovej sochy a podzemných chodieb z kláštora do kaštieľa. A nezabudnuteľná občianska aktivizácia: za dostavbu školy na Štúrovej ulici, sanáciu zdevastovanej bytovky na Partizánskej či obmedzenie prejazdu kamiónov cez Malacky. Prvé obrysy loga mesta, úvodné tóny jeho znelky. Na to nejde zabudnúť.

Akoby nie? Dostávam ich priamo do ruky! Ich redaktorka Inka Sochorová, s ktorou sme ako študentky žurnalistiky štyri roky zdieľali internátnu izbu v bratislavskej Mlynskej doline, ma aktívne zásobuje malackými news.

Unikátny. Som absolventkou slávnej malackej Ľudovej školy umenia Na brehu, odboru výtvarná výchova u Libušky Čtverákovej, Gymnázia na Ulici 1. mája i bývalou šéfredaktorkou mestských médií. Narodili sa tu moje dve deti, rovnako vyštudovali na osemročnom gymnáziu. Môj popoludňajší piatkový nákup v jednom z nákupných centier býva nekonečný – okrem napĺňania nákupného vozíka sa intenzívne venujem konverzácii so stovkou známych a priateľov. S radosťou pozorujem premeny mesta v čase a teším sa, že rastie do mladosti a sviežosti. Dá sa toto mesto nemilovať?

Lokálne noviny majú nezastupiteľné miesto na trhu médií. Pozorný čitateľ v nich nájde to, čo v žiadnych iných. Nájde v nich seba, svojho suseda, svoju ulicu. To mu nedá žiadne iné periodikum. Práca v mestských médiách nie je jednoduchá. Kým vo „veľkých“ novinách sa redaktor skryje za meno alebo jeho skratku, v mestských či lokálnych má novinár aj tvár, hlas, postavu. Svojich čitateľov stretáva na ulici. To môže zvádzať k redakčnému štýlu „byť s každým zadobre“. Ten je nebezpečný, robí noviny fádnymi. Mnohé mestské noviny majú zasa označenie „hlásna trúba vedenia mesta“. Mestské noviny by mali byť občianske. Dôležité je, aby im čitateľ dôveroval a rozumel. A dnešný čitateľ je náročný. Nestačí mu pekný obrázok a nekonfliktný text. Hľadá odpoveď na svoje otázky. Tie môžu byť aj nepríjemné.

V súčasnosti stoja všetky „papierové“ noviny pred otázkou prežitia. V konkurencii online médií, blogov a vlogov, občianskej žurnalistiky a sociálnych sietí je to naozaj existenčná otázka. Vydavateľské náklady, kvalitná práca a motivácia redaktorov, čitateľský záujem. Ak v strede tohto trojuholníka niečo zostane, noviny majú dôvod vychádzať. Želám mojim novinám, aby vrcholy trojuholníka boli pevné a dôvod tak skoro nepominul!