V roku 1979 sme nastúpili do 1.B triedy na Záhoráckej ulici v Malackách. V triede nás čakala Anka – naša náhradná mama počas štyroch rokov. Nikdy nezabudneme na jej svetlé vlasy, guľaté líčka a dvojfarebné pero.  Učila nás prvé písmenká, prvé súčty, vnímať prírodu a všetko okolo nás. Bola odvážna a mala nás veľmi rada, dokonca nás zobrala na výlet do Prahy. Všetko bolo super, až na to, že sa nám stratili dvaja spolužiaci, ktorí sa pozabudli v ZOO pri pavilóne opíc. Po vyhlásení o stratených deťoch z Malaciek v rozhlase nám nebolo všetko jedno a ani našej Anke nie. Ale nakoniec sa chalani našli a Anke sa vrátila duševná pohoda asi po polroku...

Po prestupe na druhý stupeň sme sa menili nielen my, ale aj triedna učiteľka. Čakali sme, kto vojde do našich dverí s klasifikačným hárkom a dočkali sme sa: prišla štíhla pani s okuliarmi. Už nás nebolo v triede 36, ale oveľa viac, ak si k tomu pripočítame hormóny.  Oľga nás učila slovenský jazyk, ale nebolo to len o učiteľke s podmetom a prísudkom – zostávala s nami aj po vyučovaní. Dávala nám rady do života, ktoré sa nám vtedy zdali byť smiešne, ale dnes otvorene priznávame, že mala pravdu. 

Svojím prístupom ovplyvnila výber našich povolaní, dokonca v pár prípadoch navštívila rodičov a vysvetľovala, že ich deti majú na viac a netreba sa nechať odradiť neprijatím na školu.  Vždy tvrdila, že sme boli aj cez všetky problémy jej obľúbená trieda, v preklade banda jedna mizerná. Našu Oľgu neposlúchalo zdravie, a tak si od nás musela na dlhší čas oddýchnuť. Počas choroby sme ju navštevovali. Sedávali sme v jej obývačke, kde mala vo vitríne vyloženú našu spoločnú fotku. Pred dvomi rokmi sme boli zhodou okolností zasa v tej istej obývačke a predstavte si, že naša spoločná fotka bola aj po tých 28 rokoch stále tam – aj s úžasnými účesmi a oblečením...

Počas Oľginej choroby v našej triede zastupovala malacká matematická legenda Gitka. Keď vchádzala do triedy, aj kvety boli v pozore. Bola prísna, ale férová, a napriek nášmu veku si s nami vedela poradiť v expresne krátkom čase. Som rada, že tento názor zdieľajú aj dnešné deti, ktoré mali tú česť zoznámiť sa s ňou.  I dnes po 30 rokoch (!) od skončenia základnej školy, zdravíme Gitku zďaleka a želáme si, aby  sa tento vzácny „učiteľský druh“ dedil.