Námestie, ktoré tvorí centrum mesta a je srdcom Malaciek, nesie názov po jednej z dominánt – bývalom františkánskom kláštore. Tento sakrálny objekt tvorený kostolom Nepoškvrneného počatia Panny Márie, kláštorom a štyrmi baštami sa označuje ako čierny kláštor pre jeho pôvodnú tmavú farbu. 

Predtým stál na tomto mieste pravdepodobne lovecký zámok, no v polovici 17. storočia dal zemepán Pavol IV. Pálffy postaviť kláštor, do ktorého povolal františkánskych mníchov. Keďže v okolí Malaciek bola značná časť panských rodov evanjelického vierovyznania, mnísi mali za úlohu vrátiť majoritné postavenie v regióne katolicizmu. 

V prvej polovici 20. storočia bolo v kláštore františkánske gymnázium, ktoré v novovzniknutom Československu pomáhalo vychovávať inteligenciu. Kláštor žije výučbou mladých a detí aj dnes, v jeho priestoroch nájdete Spojenú školu sv. Františka Assiského. Za jeho takmer tristoročnú históriu sa za múrmi kláštora vystriedalo mnoho františkánskych osobností celoštátneho významu, okrem iných Vendelín Kučera, Vševlad Gajdoš či Rudolf Dilong. 

Súčasťou areálu je tiež rímskokatolícky kostol, ktorý bol zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie, no medzi Malačanmi zľudovel názov františkánsky kostol. Jeho história siaha do polovice 17. storočia, pristaviť ku kláštoru ho dal opäť Pavol IV. Pálffy. V kostole sa nachádza svetový unikát – presná kópia Svätých schodov. Tie pôvodné z Jeruzalema sú v súčasnosti v Ríme a v Jeruzaleme stojí ich kópia. Predpokladá sa, že kaplnka so schodmi bola postavená spolu s kostolom. 

Okrem kláštora a kostola v objekte nájdete aj krypty, ktoré sa nachádzajú pod oltárnou časťou chrámu. Pochovaní sú v nich členovia šľachtického rodu Pálffyovcov, ale aj františkáni pôsobivší v čiernom kláštore. V kryptách sa prestalo pochovávať v polovici 19. storočia. Na ich prehliadke sa možno dohodnúť s Mestským centrom kultúry. Kostol je voľne prístupný verejnosti napríklad počas bohoslužieb. 

Ladislav Novomeský bol slovenský komunistický politik, redaktor, publicista, organizátor SNP a básnik. Narodil sa 27. decembra 1904 v Budapešti slovenským rodičom zo Senice. V hlavnom meste Maďarska začal chodiť do školy, no od rodičov sa zároveň naučil aj slovenčinu. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Novomeský presťahoval do Senice.

Po štúdiách pracoval ako učiteľ, popri tom externe vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V roku 1925 vstúpil do komunistickej strany, zanechal učiteľstvo a začal pracovať ako redaktor v komunistických novinách Pravda chudoby. Okrem toho spoluzakladal významný časopis DAV, ktorý združoval intelektuálov s ľavicovou orientáciou. Pracoval tiež v pražskej redakcii Rudého práva. 

Keď počas II. svetovej vojny prešla komunistická strana do ilegality, Laco Novomeský organizoval jej podzemné štruktúry, ktoré ľudácky režim považoval za nezákonné. Bol takisto predsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici a patril medzi najvýznamnejších organizátorov Slovenského národného povstania. 

Po druhej svetovej vojne sa však stal nepohodlným pre vlastných straníkov. Na zjazde Komunistickej strany Slovenska v roku 1950 bol spolu s Gustávom Husákom obvinený z buržoázneho nacionalizmu. V zinscenovanom procese v roku 1954 sa pod nátlakom nepravdivo priznal a dostal 10 rokov väzenia. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. K novinárstvu sa už nevrátil, pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po normalizácii sa opätovne stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS. V roku 1970 sa po zdravotných problémoch stiahol z verejného života. Laco Novomeský zomrel na začiatku septembra 1976 v Bratislave.

Za literárnu tvorbu získal v roku 1964 titul národný umelec. Medzi jeho najznámejšie diela patria básnické zbierky Svätý za dedinou či Pašovanou ceruzkou. Je po ňom pomenovaná literárna súťaž v Senici (Literárna Senica Ladislava Novomeského) aj 17 ulíc po celom Slovensku. 

Ulica je pomenovaná po československých legionároch z I. svetovej vojny, ktorí zohrali dôležitú historickú úlohu pri konštituovaní nového štátu Čechov a Slovákov. Najväčšiu légiu mali Čechoslováci na východnom ruskom fronte, no organizované československé vojenské útvary sa formovali aj v Taliansku či Francúzsku. Práve vo Francúzsku, ktoré nieslo ťarchu vojny a potrebovalo posily, vznikla v roku 1914 prvá československá jednotka – rota Nazdar. Francúzske légie boli základom pre armádu Československa, neskôr sa k nim pridali desaťtisíce vojakov z Ruska.

Zo začiatku boli československé légie vo vtedajšom cárskom Rusku tvorené väčšinou Čechmi, ktorí v Rusku žili. Až neskôr, keď boli Slováci posielaní na východný front, sa sformovali jednotky tvorené z oboch národností. Ruský cár považoval zo začiatku československé jednotky za zradcov svojej vlasti, pretože formálne boli vojaci občanmi a predovšetkým bojovníkmi Budapešti. Pohľad Rusov sa zmenil v júli 1917, keď sa československí vojaci vyznamenali proti presile v bitke pri ukrajinskom meste Zborov. Ruská vláda potom neobmedzene povolila formovanie legionárskych skupín, až sa napokon československé légie stali uznávaným základom novej armády. Koniec vojny však pre našich vojakov v légiách nebol jednoduchý. Domov cez východ ani juh Európy ísť nemohli: hrozilo im nebezpečenstvo, pád do zajatia a predovšetkým boje v ruskej občianskej vojne. Tým sa však nevyhli, návrat do rodnej slobodnej zeme si museli vybojovať na Sibíri proti boľševickému hnutiu. Istý čas dokonca kontrolovali hlavný dopravný spoj – transsibírsku  magistrálu.  Odvážni legionári sa dostali do Československa až dva či tri roky po skončení vojny, pretože ich lode vyrazili na dlhú plavbu do Európy z ďalekého Vladivostoku. 

Československé légie sa stali dôležitým prvkom vo vznikajúcom štáte. Odhodlanie vojakov, ktorí sa vzopreli monarchii a prezentovali tým súhlas so vznikom spoločného štátu, veľkou mierou prispelo k jeho vojenskej stabilite, ale aj k jeho medzinárodnému uznaniu. V Rusku ako legionári pôsobili viaceré známe osobnosti, okrem iných generál Rudolf Viest, spisovateľ Jozef Gregor Tajovský, český novinár a autor postavy vojaka Švejka Jaroslav Hašek či básnik Janko Jesenský. 

Azda najznámejší malacký rodák Ľudo Zúbek bol spisovateľom, publicistom a prekladateľom. Narodil sa v našom meste v roku 1906, no po ukončení meštianky v Malackách šiel na štúdiá do Bratislavy. 

Na obchodnej akadémii vyštudoval odbor bankovníctvo a ihneď po škole sa zamestnal ako bankový úradník. Pracoval v Bratislave, Malackách, Zohore, Skalici či v Piešťanoch. Už po štúdiu začal tvoriť svoje prvotiny, no s aktívnou literárnou tvorbou začal až po tom, čo nastúpil do Slovenského rozhlasu. Tam písal rozhlasové hry, reportáže či poviedky do éteru. Okrem toho sa venoval aj teoretickej činnosti v oblasti rozhlasových hier, a tak prispel k rozvoju tohto žánru na Slovensku. 

Literatúre sa naplno venoval od roku 1947, keď sa stal riaditeľom novovzniknutého vydavateľstva Tatran, kde bol zároveň vedúcim redaktorom. Pre zdravotné problémy však na vlastnú žiadosť v roku 1956 z vydavateľstva odišiel a venoval sa už len literárnej tvorbe. V roku 1967 mu za celoživotnú literárnu prácu udelili titul zaslúžilého umelca. 

Medzi jeho najznámejšie diela patria prózy pre mládež Jar Adely Ostrolúckej či Murársky chlieb, ale aj životopisný román Doktor Jesenius o Jánovi Jesenskom a Skrytý prameň, dielo o majstrovi Pavlovi z Levoče. Ľudo Zúbek zomrel 23. júna 1969 v Bratislave, pochovaný je na našom starom cintoríne. Jeho meno nesú ulice v Malackách a v Bratislave.