Článok z Malacky.sk

Slovenský džokej Lukáš Matuský sa stal prvým Slovákom po 28 rokoch, ktorý dokázal vyhrať jeden z najprestížnejších prekážkových dostihov v Európe – Veľkú pardubickú. Zvíťazil v sedle Hegnusa. Svoj najväčší triumf v kariére venoval matke do neba. Bude Slovensko čakať ďalšie dlhé desaťročia na víťaza z Pardubíc? Ako vidí budúcnosť slovenského dostihového športu náš najlepší džokej? Lukáš Matuský, ktorý býva v Malackách, nám poskytol exkluzívny rozhovor.

Celé sa to začalo v deviatich rokoch, vtedy som začal navštevovať kone. Chytilo ma to, a tak som začal jazdiť pravidelne. Prvé dostihy som absolvoval v pätnástich.

Okrem jazdeckých tréningov sa pripravujeme aj individuálne. Džokej musí byť fyzicky a kondične dobre pripravený. Preto beháme, jazdíme na bicykli a pomáha nám aj jazdecký trenažér, ktorý simuluje dostihového koňa. Kondícia jazdca musí byť stopercentná.

Kone sa vždy striedajú, trebárs v Pardubiciach z ôsmich dostihov jazdievam päť až šesť, ale každý z nich na inom koni. Vyberú mi ho v stajni, pre ktorú jazdím. V súčasnosti súťažím za stajňu rodiny Holčákovcov z Česka. Je pomerne veľká, majú okolo 40 dostihových koní.

Akým spôsobom sa zoznamujete s novým koňom pred dostihom? Koľko trvá príprava jazdca a koňa na preteky?

Stáva sa mi, že po prvý raz na koni sedím až päť minút pred pretekom. Vtedy ide len o také rýchle oťukanie sa. Pripravujeme sa aj pomocou videí z predchádzajúcich pretekov toho koňa. Z nich následne vieme zistiť, čo mu vyhovuje, ako beží, ako skáče a ako s ním počas dostihu pracovať. Navyše, bližšie informácie ku konkrétnemu koňovi dá vždy jeho tréner.

Určite áno, nie každému jazdcovi sadne každý kôň. Závisí veľmi aj od jazdca – niektorí majú tvrdšiu ruku, iní sú pri pretekoch voľnejší.

V roku 2017 vás kôň pri páde počas pretekov kopol do tváre, mali ste zlomeninu lícnej kosti. Nebáli ste sa po tomto hrozivom zranení opäť pretekať?

Vôbec nie. Skôr som bol nešťastný z toho, že som nemohol pokračovať ďalej v dostihoch. Pauzoval som so zranením mesiac a pol, čo ma hnevalo.

Opäť je témou Veľká Taxisova priekopa, ktorá patrí medzi najnebezpečnejšie prekážky Veľkej pardubickej. Hovorí sa dokonca o jej zrušení. Aký je váš názor?

Taxis sa určite rušiť nebude. Veľká pardubická bez Taxisu by nebola Veľkou pardubickou. Možno budú menšie úpravy tejto prekážky, ale na tom sa musí dohodnúť komisia dostihov.

Hegnus bol považovaný za jedného z favoritov pretekov. Cítili ste pred štartom väčší tlak než zvyčajne?

Áno, bola to veľká zodpovednosť. Vedel som, že jazdím na veľmi dobrom koni, stajňa do mňa vložila nádeje. Tréner i majiteľ koňa mi dôverovali, že s Hegnusom môžem urobiť výborný výsledok. Som šťastný, že som ich nesklamal.

Ste prvým Slovákom po takmer 30 rokoch, ktorému sa podarilo vyhrať Veľkú pardubickú. Ako vyzerá budúcnosť slovenského dostihového športu?

Žiaľ, nádejných mladých džokejov veľa nemáme. V Šali bolo stredné odborné učilište so zameraním na poľnohospodárstvo, ktoré sa zaoberalo aj výchovou mladých jazdcov, ale táto škola už zanikla. Osobne však vidím problém v mládeži. Mladí sa do tohto športu príliš nehrnú, lebo k nemu patrí aj ťažká práca okolo koní a fyzická robota im príliš nevonia.

Keď prší, v duchu si džokej povie – zasa budeme zmoknutí. Pred štartom však akékoľvek počasie ide bokom, sústredíme sa na čo najlepšie odvedenú prácu v dostihoch.

Na dostihoch platí, že čím mladší jazdec, tým dravší. Ak má mladý jazdec za sebou silnú stajňu, vie sa veľmi rýchlo prepracovať na najvyššiu úroveň. V prípade, že stajňa, za ktorú mladý džokej jazdí, nepatrí k elite, jeho progres je podstatne pomalší. Ja som bol podobný prípad. Jazdieval som v Bratislave, Topoľčiankach či v Senici, no na výslnie ma dostala až kvalitná stajňa rodiny Holčákovcov. Majú dobré kone a nie nadarmo sa hovorí, že kone robia džokeja.

Máte vôbec popri športe a práci čas aj na oddych? Ktoré miesta v Malackách vyhľadávate na relax?

Veľa času na relax nemám, keďže žijem neustále v kolotoči medzi prácou, športom a koňmi. Ale ak mám čas, regenerujem predovšetkým v saunách.

Pre mňa určite. Predovšetkým, keď ste s koníkom niekde vonku v prírode, kocháte sa ňou. Mám radšej adrenalínovú rýchlu jazdu s koňom, napríklad na dostihoch, ale občas sa preveziem aj vychádzkovo do lesa. Je to nádherné.

33-ročný Lukáš Matuský je najlepším slovenským džokejom súčasnosti. Rodák zo Skalice momentálne žije v Malackách. Základom ho naučil v Šajdikových Humenciach legendárny džokej, takisto víťaz Veľkej pardubickej, Jaroslav Brečka. Matuský vyhral svoje prvé dostihy už ako 15-ročný, odvtedy z vyše tisíc pretekov zvíťazil 185-krát na Slovenku i v zahraničí.