Ako sa stalo, že napálila do slávneho tenistu Rafaela Nadala? Ako dlho jej trvala cesta z Indonézie do Južnej Ameriky? Poznajú v Hondurase čemer? Nielen toto sa dozviete z druhej časti Sabininho rozprávania. 

Cestovanie jej prinieslo aj zážitky v podobe stretnutí so svetovo známymi osobnosťami. V New Yorku je to podľa Sabiny celkom jednoduché. Natrafiť na niekoho je možné na ulici, kde môže práve prebiehať filmovačka s prvotriednymi hercami, či na párty so športovcami a celebritami. „Raz som bola na párty v klube, kde bola Lady Gaga, no ja sama som sa raz na párty dostala predstierajúc, že som Jennifer Lawrence, tak ktovie, či aj tá Lady nebola len nejaká predstierajúca európska deva,“ rozpráva Sabina.

Nechýbalo však ani narazenie na osobnosti zo sveta športu na tenisovom turnaji v Austrálii. „Aj keď nemám nejaký úzky vzťah k športu, mám šťastie naraziť na nich, či vlastne do nich. Na Australian Open som v zamestnaneckom tuneli bola príliš zamestnaná svojím telefónom. Asi som práve odpisovala mamine, mami čau,“ pobavene hovorí Sabina a pokračuje: „Neubrzdila som a napálila to v plnej rýchlosti do Rafaela Nadala, vracajúceho sa zo zápasu.“

„Koncom minulého roka ma absolútne nadchlo Peru. Má všetko - od púšte cez oceán ako stvorený na surfovanie, po ľadovcové jazerá a päťtisícové vrcholy, na ktorých má človek problém dýchať. Jedným zo život meniacich zážitkov bolo nepochybne štvordňové putovanie Andami na Machu Picchu,“ približuje Sabina svoje cesty Latinskou Amerikou.

Pôvodne však, podobne ako v prípade Indonézie, netúžila ani po cestovaní do Latinskej Ameriky. S prestávkou je tam teraz už päť mesiacov a plánuje tam ešte nejaký čas zostať. „V októbri som letela na teambuilding do Kolumbie a momentálne som v Hondurase, na ceste do Guatemaly,“ prezradila.

V porovnaní s inými krajinami, v ktorých strávila istý čas, je pre ňu táto časť sveta vystúpením z komfortnej zóny. „Všade, kde som žila, som bola absolútne slobodná. Precestovala som sama autom východ Austrálie či jazdila na motorke medzi indonézskymi ostrovmi. Tu, z bezpečnostného hľadiska, musím byť ako ´gringa´, ktorá je blondína a navyše ovláda len základy španielčiny, veľmi opatrná. Krajiny sú sužované problémami s narkomafiou, nefunkčným sociálnym systémom a nižšou životnou úrovňou – to ústi do vyššej kriminality, než na akú som bola kdekoľvek inde zvyknutá,“ priznáva cestovateľka z Malaciek.

Sama však vraví, že má aj tu očividne šťastie na ľudí. „Napriek rozdielom verím, že všetci sme si viac podobní, ako by sme si niekedy chceli priznať. Niekedy ma až zaráža podobnosť medzi latinokultúrou a tou našou slovenskou, stredoeurópskou. Tu v Hondurase dokonca poznajú aj čemer,“ hovorí s úsmevom S. Zetková.

 

Najkrajšie zážitky z ciest má spojené s okamihmi a ľuďmi. „Napríklad taký východ slnka na aktívnej sopke po nočnej túre alebo západ slnka uprostred oceánu na surfe sú moje obľúbené aktivity. Najhorší zážitok asi nemám. Hoci som sa na Bali nevyhla nehode na motorke, zemetraseniu či krádeži v Kolumbii, všetko negatívne sa snažím transformovať do lekcie, ktorá ma posunie ďalej. Úprimne: najťažšie je pre mňa počas ciest spracovať, ak sa doma deje niečo kritické ako pandémia alebo momentálne vojna na Ukrajine, a ja neviem objať svoju rodinu,“ priznáva.

Práve rodina a kamaráti s nedeľnou domácou pohodou a divadlom je to, po čom sa Sabine na cestách najviac cnie. Naopak, keď je na Slovensku, chýba jej „rodina a kamaráti roztrúsení po všetkých kontinentoch, rôznorodosť, tolerantnejšia spoločnosť, uvoľnenosť, pokora a tropické ovocie“.

Sabina dnes pracuje na diaľku pre jednu medzinárodnú mail marketingovú spoločnosť, čo jej umožňuje vziať si prácu so sebou na cesty. „Za posledného pol roka som surfovala na Bali, putovala peruánskymi Andami, tancovala salsu v Kolumbii, strávila Vianoce s rodinou a potápala sa v Hondurase, a to všetko bez čerpania dovolenky.“

Kedysi využívala aj rôzne štipendiá. „V minulosti som cestovala aj takpovediac ´na pankáča´, mala dvestoeurové mesačné štipendium na Bali, smiešne vreckové na život v New Yorku. V Austrálii som prvý mesiac rozposlala asi tristo životopisov. Verím, že keď človek cestovať chce, možností je oveľa viac ako obmedzení, najmä pre mladých. Krajiny ako Kanada, Austrália či dokonca Japonsko majú tzv. work and travel programy – môžete požiadať o víza, počas platnosti ktorých môžete v týchto krajinách legálne pracovať a cestovať,“ hovorí Sabina.

Cestovanie v posledných dvoch rokoch prestalo byť len o kupovaní leteniek a balení batožiny, ale aj o sledovaní oficiálnych vládnych stránok, vypĺňaní formulárov alebo rátaní hodín platnosti negatívneho testu. „Moja najdobrodružnejšia pandemická odysea bola v septembri minulého roka, keď som sa presúvala z Bali do Bogoty cez celú zemeguľu. S tromi prestupmi, ešte stále nezaočkovaná s testom, ktorého platnosť mi kvôli tejto 44-hodinovej ceste končila štyri hodiny pred nastupovaním do posledného lietadla, ktoré som skoro zmeškala,“ približuje svoj zážitok z cestovania v čase pandémie Sabina.

Hovorí sa, že cestovanie rozširuje obzory. Aj Sabine prinieslo množstvo kamarátov a zážitkov. Okrem toho vraví, že cestovaním rúca a konfrontuje vlastné predsudky a vidí viac sivej medzi bielou a čiernou. „Baví ma, ako s odstupom času pozorujem, že vďaka cestovaniu mením názory, a to je dobré. Verím tomu, že ak je po rokoch náš svetonázor rovnaký, tak sme sa nič nové nenaučili. Cestovanie ma stále učí o svete, o druhých, a najmä o sebe samej. Môj život je taká cesta, taká chladnička plná magnetiek, ktorá neustále rastie, a tak ma to teraz baví. Život v zahraničí mi doprial zažiť židovskú Chanuku, moslimský ramadán, balijský sviatok Nyepi (pozn. redakcie: Deň ticha), tradičnú moslimskú svadbu a porozumieť, že tieto unikátne príbehy, tradičné oblečenie, jedlá či tradície slúžia ako rôznorodé cestičky k rovnakej túžbe po dobre, láske a ľudskosti. Cestovanie ma naučilo vážiť si domov, tečúcu pitnú vodu, radiátor, jedlo v chladničke, bezpečnosť a mier, zdravotný a sociálny systém. Aj keď naň všetci tak radi nadávame, máme aspoň nejaký. Myslím si, že je zdravé a žiaduce, aby sme opustili svoju komfortnú zónu a spochybňovali svoje predstavy o svete a živote,“ uzatvára Sabina Zetková.