Nie, táto ulica nie je pomenovaná po slávnom slovenskom futbalistovi Petrovi Dubovskom, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Meno nesie po sovietskom majorovi Alexandrovi Izakovičovi Dubovskom, ktorý sa v závere II. svetovej vojny zúčastnil na oslobodzovaní Malaciek. Major Dubovský sa narodil 4. júna 1913 v  Ščorse na severe Ukrajiny, neďaleko mesta Černigov a trojštátia Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. V roku 2016 jeho rodisko premenovali na Snovsk podľa rieky Snov. 

V roku 1937 získal v Jaroslavli inžiniersky titul z elektrometalurgie farebných kovov.  Po tom, čo doštudoval, vstúpil do armády. Neskôr, po absolvovaní vojenskej služby, pracoval v Jaroslavli vo fabrike Proletárska sloboda (Пролетарская свобода – Proletarskaja svoboda). Koncom júna 1941, keď bol Sovietsky zväz pod nacistickou ofenzívou, sa rozhodol opäť vstúpiť do armády a brániť svoju krajinu. Zúčastnil sa na bitke o Stalingrad, ktorá znamenala prelom v druhej svetovej vojne. V rámci 7. gardovej armády sa podieľal aj na oslobodení Malaciek. 

Alexander Dubovský bol smrteľne zranený 17. apríla 1945 pri rakúskom Čistejove (Zistersdorfe) asi 20 kilometrov od Malaciek. Pochovaný bol najprv na provizórnom cintoríne pri františkánskom kostole v Malackách, a to údajne preto, aby ležal v slovanskej zemi. Jeho hrob je v Malackách doteraz, nájdete ho na starom cintoríne. Malacky sú jediným mestom na Slovensku, v ktorom sa nachádza Dubovského ulica. 

Za informácie o tejto významnej osobnosti ďakujeme historikovi Mestského centra kultúry Andrejovi Wsólovi. 

Ulicu Duklianskych hrdinov nájdeme na Slovensku v šiestich mestách, okrem Malaciek aj vo Vranove nad Topľou, Trebišove, Revúcej, Trenčíne a Starej Ľubovni. Pomenovanie nesie podľa padlých vojakov, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie v septembri a októbri 1944. Za cieľ mala pomôcť povstaleckým vojskám v Slovenskom národnom povstaní. 

Pod vedením československého generála Ludvíka Svobodu, generála ruského pôvodu Ivana Koneva a ukrajinských generálov Andreja Grečka a Kirilla Moskalenka sa sovietske a československé vojská snažili dostať cez nemeckú defenzívu v Duklianskom priesmyku na sverovýchode Slovenska. Takmer dvojmesačná operácia sa zaradila medzi najväčšie horské bitky v druhej svetovej vojne a vyžiadala si na oboch stranách viac ako 50 tisíc obetí.

Operácia sa napokon neskončila úspechom, pretože nemeckým jednotkám sa podarilo sovietske a československé sily potlačiť. Nemci číhali na sovietskych vojakov v priesmykoch, kadiaľ sa dalo dostať na územie Slovenska aj s ťažkou technikou, a to predovšetkým okolo potokov a riek. Horský charakter terénu takmer úplne znemožnil útočiacim Sovietom a Čechoslovákom použiť delostrelectvo. Po dvoch mesiacoch a veľkých stratách Sovieti prešli do dočasnej obrany. Nemci napokon vládli nad slovenským územím až do jari roku 1945. 

Po Karpatsko-duklianskej operácii zostalo okrem vojenského cintorína s pamätníkom pri Svidníku na slovensko-poľskej hranici aj pomenovanie „Údolie smrti“ pre lokalitu okolo potoka Kapišovka, ktoré sa rozprestiera medzi deviatimi obcami v okrese Svidník. Odohrala sa tam jedna z najkrvavejších bitiek tejto operácie. 

 

Táto ulica je pomenovaná po habánoch, ktorí pravdepodobne v častiach mesta okolo Džbankárne v časti Rádek bývali. Džbánkari bolo totiž ľudové pomenovanie habánov. „Habáni boli členovia sekty novokrstencov (anabaptistov), jedného z reformačných smerov, ktoré vznikli v 16. storočí. Pochádzali z Nemecka, kvôli prenasledovaniu na západe sa dostali aj na naše územie. Žili v samostatných komunitách, neuznávali súkromné vlastníctvo. Mali vlastnú samosprávu, ktorá sa týkala náboženstva, hospodárstva, ale aj politiky. Na našom území boli už v 16. storočí. Neboli rovnoprávni s domácim obyvateľstvom,“ uvádza historik Martin Macejka v článku pre Malacké pohľady.  V Malackách už nežili tradiční habáni, ktorí dodržiavali pôvodný spôsob života. Títo žili vo Veľkých Levároch, kde je dodnes Habánske múzeum. Malackí habáni – džbánkari - upustili od tradičného spôsobu života, nechali sa pokrstiť, ale remeslu a výrobe keramiky sa venovali stále. Pre habánov boli tiež typické domy so slamenou strechou, ktorých fotografie z Malaciek sa dochovali. 

Džbánkarské remeslo sa tešilo najväčšej obľube v Malackách na konci 18. storočia. Amforári, ako znelo ďalšie pomenovanie džbánkarov, sem prichádzali z okolia (Sološnica, Stupava, Veľké Leváre). Dnes po malackých habánoch zostal len názov ulice a keramické artefakty v zbierke Múzea Michala Tillnera. 

František Malovaný bol vynikajúci maliar, hoci maliarstvo nikdy neštudoval. Narodil sa v roku 1869 v moravskom Kyjove a do Malaciek sa priženil. Jeho diela sú dodnes prístupné všetkým Malačanom i obyvateľom okolitých obcí. Vymaľoval totiž steny kostola Nepoškvrneného počatia Panny Márie (františkánskeho kostola) v Malackách. V roku 1913 zrenovoval gajarskú kaplnku Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorá sa nachádza pri vstupe do obce smerom z Kostolišťa. Okrem toho jeho maľby možno nájsť aj v malackom farskom kostole Najsvätejšej Trojice (dolný kostol) či v kostoloch v Lozorne, Kuchyni a Gajaroch. Steny malackého františkánskeho kostola boli až do nástupu kláštorného gvardiána (predstaveného) Vendelína Kučeru biele. Ten dal v roku 1928 kniežaťu Mikulášovi Pálffymu podnet na ich vymaľovanie, čoho sa zhostil práve František Malovaný so svojimi spolupracovníkmi, akademickým maliarom Norbertom Pokorným a dvomi kolegami z Nemecka a Sudet. Na tomto veľkom projekte spolupracoval aj s remeselným maliarom Kvasnicom. 

Ak niekedy budete vo františkánskom kostole, všimnite si napríklad obraz sv. Františka alebo sv. Petra. Aj toto sú diela Františka Malovaného, ktorý zomrel v roku 1931 v Malackách. V našom meste je aj pochovaný.