Malacká rodáčka, vyštudovaná právnička, cestovateľka a ochotníčka z miestneho Divadla na Hambálku. Sabina Zetková trávi väčšinu dní v roku objavovaním a spoznávaním rôznych kútov sveta. Aj teraz cestuje po Latinskej Amerike. Čo jej cestovanie dalo, aké sú jej obľúbené zážitky, čo jej chýba zo Slovenska a naopak, čo zo sveta, keď je na Slovensku – to a mnohé iné prezradila v rozhovore pre mestské médiá v Malackách.

Cestovateľského ducha mala Sabina už od detstva. „U nás doma sa vždy uprednostňovali zážitky pred materiálnymi vecami a moje detstvo bolo plné výletov a dobrodružstiev. Jedny z mojich najšťastnejších spomienok sú spojené s chodením na výlety, cestou v aute, vlaku, s pozorovaním meniacej sa krajiny, spoznávaním nových miest. Môj tatino hráva so svojim divadlom po celom (bývalom) Československu, a ja som mu od malička rada robila závozníka,“ spomína.

Zo spomienok rodičov na vyrastanie v minulom režime si už v detskom veku uvedomovala, že slobodné cestovanie je privilégium, ktoré nemusí byť samozrejmé. „Treba si ho vážiť a užívať. Ja som sa do tejto slobody zamilovala,“ dodáva S. Zetková.

Už od malička bol jej vysnívanou destináciou New York. „Je to ikonické mesto plné príbehov. Je absolútne fotogenické, vyzerá dobre v každom filme, poskytuje ilúzie, že sa tu plnia sny. Je mestom, ktoré má nevyčerpateľnú energiu, unikátnu dynamiku, dýcha diverziou, stretávajú sa tu kultúry, koncentruje sa tu to najlepšie z celého sveta. To najkvalitnejšie umenie, najšikovnejší biznismeni, najchutnejšie jedlá. Je to mesto, v ktorom sa každý tak trochu stratí, aby sa mohol nájsť,“ popisuje, čo ju najviac fascinovalo na meste, ktoré nikdy nespí. Rok tam žila a pracovala ako au-pairka. Mala na starosti tri deti a využila aj možnosť popritom študovať jeden semester kurz filmovej produkcie a ďalší zase kurz produkcie podujatí.

New Yorkom sa však takzvané pomalé cestovanie (pozn. redakcie: spôsob cestovania, pri ktorom cestovateľ strávi na jednom mieste dlhší čas, aby lepšie spoznal miestnych ľudí, ich kultúru a podobne), ktoré Sabina obľubuje, iba začalo. „Po štúdiu a splnení si tínedžerského sna o živote v USA som sa po návrate domov zamestnala ako právnička, riešila hypotéku a mala som pocit, že toto je konečná zahraničným dobrodružstvám. Po roku a pol mi však mrle nedali pokoja a ja som sa jedného dňa rozhodla, že na takéto ´dospeláčtenie´ mám ešte čas,“ hovorí Sabina.

Pri hľadaní možností dlhodobejšieho pobytu v Ázii jej padlo do oka štipendium na štúdium indonézskej kultúry a indonézštiny na Bali. „Do tohto momentu som nikdy nesnívala o živote v Ázii, ale zároveň ma vždy fascinovali cudzie kultúry a exotika. Neviem, čo za vesmírne sily ma v tom momente ťahali na Bali, ale som si maximálne istá, že ma potiahli tým absolútne správnym smerom,“ priznáva cestovateľka.

„Táto najväčšia ostrovná krajina, rozmanitá prírodou, náboženstvom, ako aj kultúrami, ma zmenila,“ priznáva Sabina Zetková na margo Indonézie, „Svoj život delím na ten pred a po Indonézii a už navždy bude mojím domovom, schránkou jedného z mojich horcruxov (pozn. redakcie: referencia na predmet zo série kníh Harry Potter, do ktorého čarodejník vkladá časť svojej duše).“

Nečudo, že sa Indonézia stala jej srdcovkou. Strávila tam takmer dva roky. Ročným študijným pobytom sa to ale neskončilo. Sabina sa do Indonézie vrátila neskôr znova. Preto si v nej, ako sama hovorí, vyskúšala aj „život v chudobnej moslimskej dedine na Jáve a rovnako dni pripomínajúce nekončiacu dovolenku na spirituálnom Bali.“

Okrem Indonézie ju cesty zaviali aj do Austrálie. Očarila ju jej divoká príroda, ktorá sa tam stretá s fantastickými metropolami. „Je to krajina s vysokým životným štandardom, množstvom slnečných dní a nekonečnými plážami a asi aj v dôsledku tejto kombinácie mimoriadne spokojnými, milými a uvoľnenými ľuďmi, ktorí si vedia užívať život,“ približuje cestovateľka Sabina.

V Austrálii  pracovala napríklad v rooftop bare (pozn. redakcie: bar na streche), v organizačnom tíme Australian Open a chvíľu aj na Grand Prix Formuly 1. Neskôr sa stala aj dobrovoľníčkou, kde so skupinou ľudí pomáhala farmárom, ktorých zasiahli požiare sužujúce Austráliu v rokoch 2019 až 2020. „Január 2020 bol na východnom pobreží Austrálie ako nekončiaca sa desivá barbeque párty. Dni, keď sa nedalo kvôli dymovému oparu dýchať boli prvé, keď som v tom roku nosila rúško,“ popisuje Sabina obdobie požiarov v Austrálii. „Keď svet zasiahla pandémia a ja som v istom momente bola namiesto cesty do Ázie na nákupe v apokalypticky vybrakovanom supermarkete v Melbourne, môj plán bol jasný. Mala som chuť byť niekde prospešná. Najmä, keď neďaleko boli stále ľudia, ktorí ešte nemali šancu spamätať sa z predchádzajúcej tragédie,“ povedala Sabina. V tom čase pracovala na Grand Prix Formuly 1, ktorú z hodiny na hodinu zrušili. Z Melbourne odišla do kempu k dobrovoľníkom práve včas. Tri dni po jej odchode išiel Melbourne do tvrdého šesťmesačného lockdownu. Od marca 2020 teda tri mesiace spolupracovala s charitatívnou organizáciou, ktorá pomáhala obnovovať komunity po zničujúcich požiaroch. Pomáhala farmárskym rodinám na obnovení oplotenia a iných konštrukcií, ktoré požiar poškodil alebo zničil.

Väčšina ľudí si Austráliu spája s neustále príjemným letným počasím. Podľa Sabininej skúsenosti je to však len ilúzia. „V zime sú teploty v noci okolo 0 stupňov,“ hovorí cestovateľka. Ako dobrovoľníčka bývala prvé týždne v stane, neskôr spolu s ostatnými prespávala na dlážke v telocvični, pričom toalety boli v exteriéri. Vstávali o šiestej ráno, jedli v provizórnom prístrešku v čapiciach a pri ohrievačoch. „Šoférovala som traktor, ťahala ostnatý drôt a brodila sa trávou plnou pavúkov,“ hovorí o svojom dobrovoľníčení. 

Nebolo to však len o manuálnej robote alebo práci spojenej s organizáciou kempu. „Pracovať na zhorenom pozemku bolo spúšťačom emócií a príbehov o utrpení, ktorým si príroda, ľudia a ich zvieratá prešli. Preto bola naša prítomnosť pre mnohých aj mentálnou podporou a akýmsi symbolom nádeje. Medzi farmármi, s ktorými sme sa stretli, boli takí, čo stratili všetok dobytok či majetok, no i takí, ktorí stratili rodinu. Hoci si človek postupne zvykne na všadeprítomné zhorené eukalyptové stromy či obhorené vraky áut a komíny, ktoré boli tým jediným, čo zostalo po zhorených domoch, vždy bolo srdcervúce počúvať od farmárov o pekle, ktoré zažívali, keď oheň demoloval všetko naokolo a obloha bola čierna ešte týždne po požiari,“ popisuje Sabina.