Chýbalo málo a mohol tam zostať iba prach a popol. Objekt tiež mohli kúpiť súkromníci a my by sme doň nemali prístup, dokonca by bol obmedzený aj pohyb verejnosti v Zámockom parku. Nič z toho sa, našťastie, nestalo. Kaštieľ patrí mestu, a teda nám všetkým. Vzhľadom na stav budovy sme si zobrali na seba obrovský záväzok, ale ten určite stojí za to a raz sa nám zúročí. Raz určite budeme stáť pred kaštieľom, pozerať sa naň s obdivom v očiach a s dobrým pocitom v srdci i v duši.

Kaštieľ takmer neprežil
Pri rozprávaní o kaštieli sa treba vrátiť pred rok 2007, keď po reštitúciách prichádzalo k vážnym zásahom do tejto budovy. Zmizli odtiaľ železné konštrukcie, schody, zábradlia, ale vykrádal sa aj interiér. Vrcholom všetkého bolo, keď jedného dňa zmizol plynomer a voľne tam syčal plyn. Vtedy stačila jedna iskrička a mohli sme mať iba ruinu.

V Malackách sa nám nezachovalo veľa pamiatok. Kaštieľ je jednou z mála, a preto je naším želaním, ale aj povinnosťou zachrániť ho. A to, že je spolu so Zámockým parkom zapísaný v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky, len dokazuje, že je tým najcennejším, čo máme. Preto mesto v čase, keď bol kaštieľ v rámci reštitúcií vrátený pôvodným vlastníkom, prišlo s ideou jeho odkúpenia, zachránenia a sprístupnenia verejnosti.

V súkromných rukách a zatvorený
Skôr než sme v spomínanom roku 2007 pristúpili k rokovaniam o kúpení kaštieľa, sa udialo niekoľko vecí. Najprv sme iniciovali zameranie plôch, ktoré tam sú, aby sme poznali rozlohu jednotlivých miestností, ale aj celej budovy. Bola to študentská práca, teda nebolo to na náklady mesta. Potom som pripravil predstavu fungovania kaštieľa, ekonomickú analýzu a finančný model tak, aby to minimalizovalo dosah na rozpočet mesta. A keďže si myslím, že  taký model môže v praxi fungovať, začali sme rokovať s vlastníkmi nehnuteľnosti o kúpe.

V tom čase už aj realitné kancelárie ponúkali tento objekt a objavovali sa aj záujemcovia. Tí prichádzali aj neskôr, no väčšina chcela kaštieľ na svoje súkromné účely, ba dokonca sa pýtali mesta, či by bolo ochotné uzatvárať park alebo obmedziť pohyb verejnosti v parku. Toto len posilnilo naše presvedčenie o tom, že kaštieľ by sme mali vziať do vlastných rúk a zachovať ho pre verejnosť.

Je rozhodnuté. Čo ďalej?
Počas celého obdobia rozmýšľania a rokovaní som sa stretával aj s riaditeľom a pracovníkmi pamiatkového úradu a konzultovali sme, aké sú možnosti využitia kaštieľa, aké kroky sú potrebné k tomu, aby sa kaštieľ zachránil. Na základe všetkých rokovaní a ich výsledkov sme sa spoločne s mestským zastupiteľstvom definitívne rozhodli, že kaštieľ mesto kúpi a túto kúpu bude financovať z úveru.

Mesto si teda vytvorilo predstavu o využití kaštieľa a funkciách, ktoré by mohol plniť. Konalo sa aj verejné pripomienkovanie, stretnutie s občanmi, diskusia cez médiá, občania dávali námety, aké služby by si v kaštieli vedeli predstaviť. Následne bol vypracovaný dokument Kaštieľ – obnova, adaptácia pre polyfunkčné účely. Ten hovorí o možných funkciách, ktoré by tam mohli byť. Čiže toto bol taký prvý krok - návrh na využitie, ktorý zohľadňoval niektoré námety z verejných diskusií, poznatky pamiatkarov a hlavne to, aby to celé tvorilo nejaký kompletný celok.

Nekonečné výskumy, dokumentácie a financie
Vždy som sa snažil, aby boli všetky veci v maximálnej možnej miere financované z vonkajších zdrojov, aby sa minimalizovali náklady na rozpočet mesta. Hneď na začiatku bolo zrejmé, že na rekonštrukciu a úpravu priestorov kaštieľa bude potrebná veľká čiastka. Vedeli sme to a aj napriek tomu sme sa rozhodli, že ho kúpime a zoberieme na seba tú výzvu.

V roku 2008 sme teda kaštieľ kúpili. V roku 2009 sa nám podarilo nadviazať spoluprácu s Vysokou školou technickou, ktorá cez eurofondy financovala projekt na kaštieľ. Ten projekt mal niekoľko častí - čiastková správa energetickej štúdie, sanácia komínov, archeologický  výskum, reštaurátorský výskum, podklady potrebné na projektovú dokumentáciu. Z prostriedkov tohto grantu a z ďalších fondov Ministerstva kultúry SR sme teda financovali všetky tieto čiastkové výskumy, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou na stavebnú dokumentáciu. Tú sa nám tiež podarilo zafinancovať zo zdrojov EÚ. Na základe tohto bolo  vydané právoplatné stavebné povolenie.

Ako prvá sa zrekonštruovala tá časť, ktorú dnes poznáte ako výstavné miestnosti a Pálfiovská izba. Toto sa udialo v rámci projektu Paltour a bolo financované z prostriedkov EÚ v rámci cezhraničnej spolupráce. Nasledovala rekonštrukcia studne, fontány, schodiska a podbránia. Toto sa nám podarilo zvládnuť aj vďaka sponzorom. Keby som to len tak orientačne povedal, z vnútorných priestorov kaštieľa máme teraz zrekonštruovanú zhruba osminu.

Zhora zateká, zospodu vlhne
Výskumy, ktoré som spomínal, ukázali dva veľmi vážne problémy – obrovskú vlhkosť  podzemných priestorov a katastrofálny, až nebezpečný stav krovu, strechy a komínov. Toto sú priority, ktoré treba vyriešiť a pracuje sa na nich dodnes. Pri tých negatívnych správach však z výskumov prišli aj mnohé pozitívne či zaujímavé, ako napríklad tá, že krov v kaštieli je unikátny. Odborníci z vysokej školy, ktorí ho skúmali, hovorili o unikátnom samonosnom krove, čo znamená, že ak by bol žeriav, ktorý ho dokáže zdvihnúť, tak celý krov, bez toho aby sa rozpadol, sa dá v jednom kuse preniesť. 

Zo zdrojov Ministerstva kultúry SR sa nám podarilo získať zdroje na vykonávací projekt na opravu strechy, krovu, komínov a dažďových odkvapov. Súčasne máme posunutú situáciu aj ohľadne vlhkosti a jej sanácie. Práce však ešte nejaký ten čas potrvajú a budú nákladné. Z  technických riešení, ktoré máme navrhnuté na sanáciu vlhkosti, je to najefektívnejšie  a cenovo prijateľné, možno až najlacnejšie, na úrovni asi milión eur. Strecha bude stáť približne 600 tisíc eur. A to ešte vôbec nehovoríme o fasáde, oknách či interiéri.

Preto hľadám rôzne externé možnosti financovania, lebo je mi jasné, že zaťažiť takto rozpočet je neúnosné. Rekonštrukciu strechy sme práve pre tú finančnú náročnosť rozdelili na štyri etapy, keďže kaštieľ má štyri krídla. Oprava krovu, strechy, komínov a odkvapov nad jedným krídlom bol naplánovaná na tento rok a v rozpočte mesta bolo na ňu vyčlenených 150 000 eur. Ale samotná príprava realizačného projektu priniesla isté komplikácie, inak to nebolo ani s verejnou súťažou. Financie preto presúvame do roku 2014. Verím, že na budúci rok s prácami začneme. A rovnako verím, že nájdeme aj externé zdroje financovania.

Únia a Nórsko
Pre mňa osobne je jednou z najdôležitejších úloh zabezpečiť financovanie z cudzích nenávratných zdrojov, aby sme čo najmenej zaťažili rozpočet mesta. Ministerstvo kultúry SR sme požiadali o ďalšiu dotáciu. Mojím cieľom je dotiahnuť čo najskôr do konca realizačný projekt na rekonštrukciu celého kaštieľa, lebo ten je podmienkou pri čerpaní zdrojov z nenávratného financovania. Ukazujú sa zatiaľ dva zdroje.

Prvým sú eurofondy z nového programovacieho obdobia 2014-2020. Tam Ministerstvo kultúry SR uvažuje o rekonštrukcii kultúrnych pamiatok a nás kaštieľ je v zozname pamiatok, ktorý ministerstvo eviduje ako tie, ktoré je potrebné podporiť. Bude dôležité, aby sme vedeli projekt nastaviť tak, že splní kritériá finančnej pomoci.

Druhou možnosťou je Nórsky finančný mechanizmus. Ten vznikol v roku 2005 podpisom memoránd o porozumení medzi vládami a jeho cieľom je prispieť k znižovaniu hospodárskych a sociálnych rozdielov v Európskom hospodárskom priestore. Jednou z prioritných oblastí je ochrana kultúrneho dedičstva, preto sa aj tam uchádzame o podporu.

Kaštieľ po rekonštrukcii

Ten model financovania a fungovania kaštieľa po rekonštrukcii, ktorý som už vyššie spomínal, hovorí o tom, že kaštieľ by mal fungovať ako jeden celok, kde sa jeho jednotlivé časti budú navzájom dopĺňať. Časť kaštieľa zostane „mestská“, kde bude múzeum, výstavné miestnosti a pod. Zvyšok by bol v prenájme na komerčné, ale aj verejnoprospešné účely. Tam sa spomína sobášna miestnosť, je tam kaplnka, kde by mohli byť cirkevné obrady. K tomu je ideálne, aby tam bolo reštauračné zariadenie, kde by sa mohli konať svadby. V Malackách nemáme kultúrny dom, ľudia sa ma stále pýtajú, kde majú mať svadby, stužkové, rodinné oslavy. Čiže toto je funkcia, ktorá by tam mohla byť a slúžila by širokej verejnosti. Pri svadbách či oslavách je časti potrebné ubytovanie, takže hotel je tiež jednou z možností. Smerom od lúky je navrhnutá cukráreň s pekárňou. Keď sme v archívoch hľadali podklady o kaštieli, tak sa našiel popis jednotlivých miestností a Pálfiovci tam mali aj vlastnú pekáreň.

Čiže kaštieľ ako celok by mal byť v maximálnej miere využiteľný pre širokú verejnosť. To, že do Zámockého parku prenášame viacero aktivít a mestských podujatí, súvisí s tým, aby sa doň ľudia naučili chodiť. Lebo samotný park sme rekonštruovali nie preto, aby bol len zrekonštruovaný, ale aby bol sprístupnený ľuďom, aby tam chodili a chodili tam radi. A to platí aj o kaštieli. Keď sme ho kupovali, nerobili sme to s tým, že bude zamknutý. Nemyslím si, že bola niekedy zo strany obyvateľov požiadavka, aby sme kaštieľ dali súkromníkovi a stratili tak do kaštieľa prístup. My chceme kaštieľ sprístupniť pre ľudí a toho sa ja sa držím.

Z týchto komerčných aktivít by mal potom plynúť príjem pre správu budovy. To už ale zabiehame dosť ďaleko. Najprv musíme dostať kaštieľ do takého stavu, aby sme ho mohli ponúknuť prevádzkovateľom jednotlivých služieb a zariadení. To znamená, že ak mu ponúkneme niektorú miestnosť na zriadenie reštaurácie, po prvej prehliadke tej miestnosti nesmie zutekať. Mali sme už potenciálnych investorov, no keď videli, v akom stave budova je, zmizli. My ju musíme upraviť do takého stavu, aby zhora nezatekalo a zvrchu nevlhlo, aby tam bolo napojenie na energie a podobne. Toto sú štandardy, ktoré chcem, aby mesto pripravilo.

Trpezlivosť
Vzhľadom na objem potrebných financií a vzhľadom na to, že chcem minimalizovať dosah na rozpočet mesta, je to dlhodobý proces. Ale za tých šesť rokov, čo kaštieľ máme, sme nepretržite pracovali. Možno sa to zdá málo, ale vykonalo sa tam množstvo potrebnej práce, ktorá nie je viditeľná. To sú spomínané výskumy, vypracovávanie dokumentácií a podobne. Ja si vážim každú vec, ktorú sme urobili, hoci aj maličkosť, vážim si pomoc sponzorov, ďakujem dobrovoľníkom, ktorí sa toto leto zapojili do prác. Všetko má svoj význam a raz to bude poriadne vidieť.

Historici z mestského centra kultúry pripravili zámer využitia ďalších priestorov, ktoré v lete pomáhali rekonštruovať aj dobrovoľníci. Verím, že už na budúci rok ich sprístupníme verejnosti. A popri tom budeme pokračovať aj v spomínaných väčších aktivitách. Myslím si, že sme na dobrej ceste. Ja inú nepoznám. Je to skutočne zložité, je to veľká záťaž, ale je to jediná dobrá cesta. Záujem mesta o túto nehnuteľnosť by mal pokračovať.  

RNDr. Jozef Ondrejka, primátor mesta

Foto: archív redakcie