Z divadla odchádzame spokojní, pobavení, rozhorčení, nadšení, posmutnelí, zamyslení. Záleží na predstavení, na hereckých výkonoch, na príbehu. Z divadla môžeme aj neodísť, lebo ono príde k vám. Tak tomu bolo, keď do cirkevnej školy v Malackách prišlo za gymnazistami Divadlo Jána Palárika z Trnavy s predstavením Nemá trieda.

Nemá trieda nehovorí. Mlčí nie preto, že nevie, čo povedať, ale preto, že povedať nemôže. V prípade vyjadrenia jasného stanoviska, ktoré nie je v súlade s ideológiou režimu, nasleduje trest. Ticho v triede je preto jedným z obranných i ochranných životných mechanizmov. Prežijem vtedy, keď budem ticho, keď sa nevyjadrím.

Ťaživá atmosféra strachu, ktorú sa podarilo pri niektorých scénach predstavenia vytvoriť, mi pripomenula dobu, keď som i ja bola študentkou. Aj keď som vtedy všetkému nerozumela, tá atmosféra strachu bola chytľavá, tej som rozumela, tú som cítila. Presne tak, ako pri scéne, keď študentovi našli v školskej taške letáky s protištátnym obsahom. Normálne ma vtedy rozbolelo brucho. Viete si to predstaviť? Môžete sa o to iba pokúsiť. Logicky – ste mladí. Vyrastáte v slobodnej krajine. Slobodu ste dostali už do vienka. Slobodu povedať vlastný názor, slobodu cestovať, slobodu vierovyznania. Samozrejmé veci, o ktorých bola reč v  besede s hercami a pani režisérkou Adrianou Totikovou.

Pri predstavení s  hereckými protagonistami Silviou Soldanovou, Martinom Kochanom a Michalom Jánošom (bývalým študentom nášho gymnázia), mi napadla ešte iná, rovnako dôležitá, ak i nie dôležitejšia forma slobody. Sloboda vnútorná. Možno i vďaka nej človek často zvládal aj v našej minulosti ťažký údel doby.

Keď má človek niečoho veľa, prestáva si to vážiť. Je to tenký ľad. Z predstavenia som odchádzala zamyslená.

Text: A. Stanová, foto: Gymnázium sv. Františka Assiského, Malacky