Matematikár zo Spojenej školy sv. Františka Assiského Marek Šefčík nám napísal o peknej účasti gymnazistov na Festivale stredoškolských speváckych zborov v Ružomberku.
Ešte pred pár dňami mi ani nenapadlo, že by som od štvrtkového rána do sobotňajšieho rána strávil čas nepretržite s našimi žiakmi. Mal som iné plány. Ale... Kolega „matikár“ ma požiadal, či by som nešiel s nimi. On, ja a ešte 19 gymnazistov. Kam? Do Ružomberka na Festival stredoškolských speváckych zborov.
Už vo vlaku, ktorý smeroval do cieľového mesta, bola náladička ako sa patrí. Štyri gitary a spev zabezpečili, že sa cesta stala príjemným zážitkom. Sme novozaložený zbor, ktorý, keď to jemne nadnesiem, vznikol vlastne pri príležitosti účasti na tomto festivale. Vedeli sme, že nejde o súťaž, ale aj tak sme nechceli prepadnúť. Popri prepracovaných, dokonale nacvičených piesňach iných zborov (ktoré sme počuli spievať v piatok ráno na generálke) vyplávali na povrch naše tromfy. Radosť, veselosť, bezprostrednosť, energia. Musíme. Zo srdca, naočkovať ostatných energiou spevu a hudby, ktorá sa im vtisne pod kožu. Máme na to. Boli sme odhodlaní dať do toho všetko.
Asi žiaden zbor nedoťahoval detaily a nemenil veci deň pred, alebo dokonca v deň vystúpenia. My sme si to dovolili. Upravovali sme sóla, vylepšovali nástup. Zatrénovať sme si šli dokonca aj medzi Ružomberčanov na čerstvý vzduch. A spievali sme čo prišlo. Aj také detské pesničky, ako „Budem ako strom, sadený pri vode...“, čo nám i okoloidúcim privodilo úsmevy na tvárach. Ale presne o to tu šlo. Očkovať seba a ostatných náladičkou.
Prišla hodina „H“. O šiestej večer sa začal koncert. Zo siedmych zborov sme mali ísť druhí. V zákulisí sme sa ešte stihli navzájom hecovať. Povedali o nás pár viet. Reflektory, potlesk, pocit zodpovednosti. No energia nevymizla. Boli sme otočení chrbtom k publiku a počas prvej piesne sme sa mali otočiť nazad. Chvíľka ticha. Spadla zobcová flauta. Vďaka nerovnosti dosiek sa našťastie prikotúľala späť. Gitaristi pripravení. Flauty tiež. Dirigentka dáva pokyn a ide sa na to. Prvá z troch piesní znie krásne. Dodržaný rytmus, dávkovanie energie spustené. Na našej dirigentke Majke bolo vidno, že je spokojná. Aj druhá skladba v pohode. Trocha pomalšia, taká meditačná. Odspievaná zo srdca. A potom tretia. Melodická, silná, odspievaná tiež viachlasne, s veľkým entuziazmom. Paráááda. Muzikanti super, speváci tiež. Vyslúžili sme si skandovaný potlesk. Stálo to za to. Zišli sme z pódia a neskrývali nadšenie. Podávali sme si ruky, ďakovali si navzájom. Počúvali sme aj ostatné zbory. Aj tie boli super. A na záver vyšli na pódium všetky zbory, na čele s profíkmi z Katedry hudby Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Viac ako 150 ľudí odspievalo tri, vopred nacvičené, skladby. Dve s latinským textom a jednu v slovenskom preklade. Tak mohutný zbor pod vedením dirigentky Doc. Zahradníkovej narobil poriadny „rachot“ a bol čerešničkou na torte festivalu, ktorý niesol názov Cantare Choraliter (Spievať zborovo).
Uff. Zážitok. No šou Malačanov ešte neskončila. Vyšli sme pred Kultúrny dom v Ružomberku a nielen tam, ale potom aj cestou do školy, v ktorej sme boli ubytovaní, sme z plných hlasiviek zaspievali povestné „Héééj, Macejko,...“ a ďalšie „vypaľovačky“. Vedeli sme, že o druhej v noci nám odchádza rýchlik a že spánok nehrozí. Tak sme pokračovali. Viachlasný chlapský spev z okna smerom k Ružomberku už ponorenému do tmy – dali sme „Na Kráľovej holi“ aj slovenskú hymnu. Potom sme ešte dlho do noci spievali ľudovky, čo prilákalo aj členov iných zborov. Piesne od Klusa, Žbirku, IMT Smile... Rozprávali sme si príhody, vymýšľali hry, hádali rôzne veci z pantomimických vystúpení. Do pol druhej. A bonus? Mali nám nechať kľúče. Ale nechali ich niekomu inému a budovu zamkli. Navrhol som preskakovanie oplotenia. Myslíte si, že sa niekto zdráhal? Ešte aj kolega, decentný, pokojný, rozvážny učiteľ matematiky, bol za tú srandu a preskakoval tiež.
Bolo fajn. Od začiatku až do konca. Niektorí učitelia túžia po odmene, zvýšení platu a podobne. Ja takto dostávam väčšiu odmenu od tínedžerov a ďakujem im za tie zážitky. Učím, lebo je ešte stále dosť tých, ktorí dokážu aj takto odmeniť človeka.
M. Šefčík