Niektorí ľudia sú tak pevne spojení so svojim povolaním, že ich meno sa stane synonymom ich práce. Starí Malačania majú stále v sebe, že ísť k doktorovi Tedlovi znamenalo ísť na ušné. Niekoľkokrát v živote som počul dokonca zľudovené: „Co si huchí? Zastav sa u Tedlu, nech sa na tebja kukne!“ Keď sa popýtate okolo seba, budete až prekvapení, koľkým ľuďom v okolí vybral mandle. Aj mne. Spomienka na to vzbudzovala po celý život istú úctu a bezpečný odstup. Neskôr som pochopil, že dôvodov pre úctu k MUDr. Jánovi Tedlovi bolo oveľa viac a oveľa vážnejších. Odborných i ľudských.

Vzhľadom na profesijnú, vekovú i spoločenskú vzdialenosť medzi nami ani mi neprišlo na um, že by sa naše cesty niekedy preťali. O to vzácnejšie bolo, že táto epizóda bola naplnená našou spoluprácou. Posledný rok som mal česť a radosť pomáhať na svet knihe o histórii malackého zdravotníctva. Základom knihy je text, ktorý vytvoril so svojim synom Mirom, pokračovateľom jeho cesty. Neoceniteľným zdrojom informácií a príhod však boli najmä spomienky MUDr. Jána Tedlu. Bol neopomenuteľnou súčasťou zdravotníctva v Malackách po celé štyri desaťročia. Počas nich prišiel, získal špecializáciu, založil ORL oddelenie, stal sa jeho primárom a deväť rokov stál v čele celej nemocnice ako jej riaditeľ. To je množstvo spomienok a ja som bol prekvapený jeho pamäťou a mentálnou i fyzickou sviežosťou. Bohužiaľ, nie navždy. Zo svojho posledného diela sa už tešil len v počítači. V čase, kedy sa s ním lúčili jeho blízki a dlhý zástup priateľov a bývalých kolegov, na severe Záhoria práve vypadávali z tlačiarenského stroja hárky jeho knihy. Bolo to skutočne na poslednú chvíľu, no už navždy budem vďačný za to, že som mal tú možnosť. Zbohom, pán doktor.

S. Bellan