Máme vodu. Jednoduchý prístup k chutnej pitnej vode. Naši Rómovia v osadách sú považovaní za chudobnú časť obyvateľstva. Ale majú vodu. A ak splnia nejaké veci, tak dokonca aj prípojku na elektrickú energiu. Ale oni toto nemajú. Nemajú prístup k vode, na území menšom ako naša Petržalka sa ich tlačí nejakých 800 000, možno milión. To nikto presne nespočíta. Žijú v búdach z vlnitého plechu a udupanej hliny rozmerov asi 3x4 metre po 7 aj 10 ľudí. Žiadna kanalizácia. Voda je drahocenná vec, ktorej je stále nedostatok...

Keď hovoril pán profesor Ladislav Bučko, dekan Fakulty misijnej práce a tropického zdravotníctva VŠZSP sv. Alžbety o tom, ako študoval za bývalého režimu a ako zacítil v svojom živote akési obrátenie, naši gymnazisti pozorne počúvali. Hovoril o svojom vlastnom príbehu, svojich vlastných skúsenostiach. To zaujme stále. Pobavil aj rečami o tom, ako všetci kamaráti mali a on „frajerku“ nemal. Vraj bol plachý a nesmelý...

Potom padol režim a jemu niečo vnútri hovorilo, že má ísť do Ruska. Nevedel do čoho ide, ale šiel. K nejakému kňazovi, ktorý tam už pôsobil. Bol tam tri roky a z jeho rozprávania bolo cítiť, že to bola obojstranne prospešná misia. Pre mladých, ktorí sa točili okolo neho, i pre neho samotného kvôli nazberaným skúsenostiam, ktoré sa mu neskôr zišli. Za vrchol tejto misie považoval fakt, že sa mu s mladými podarilo dostať na osobnú audienciu k dnes už svätému Jánovi Pavlovi II. Tento pápež túžil navštíviť Rusko a nikdy sa mu to nepodarilo. Nemohol prísť do Ruska on, tak prišlo Rusko, aspoň takto symbolicky, cez Ladislava Bučka a jeho družinu, k nemu.

Po jeho skúsenostiach s touto misiou a ďalších teologických štúdiách sa dal tento, sprvoti vyštudovaný technik na Elektrotechnickej fakulte, dohromady so známym prof. Vladimírom Krčmérym, a tak sa jeho životná profesijná púť spojila s misiami... Ďalšie, ktoré absolvoval, už zastrešovala Vysoká škola sv. Alžbety.

Keď už sa naši žiaci začínali trocha mrviť na stoličkách, prešiel na misiu v Keni. A pri jeho slovách bolo vo vzduchu cítiť silnú emóciu... Dedinčania v čase sucha pijú namiesto vody krv vychudnutých kráv, alebo kôz. Zbadal som pozorné, ale kyslé tváre žiakov. Pridal ďalšie veci, o ktorých sa nám ani nezdá a prešiel k slumom. Ukazoval fotky a spomínal to, čím som tento článok začal. Pridal ešte fotografie fetujúcich detí, ktoré hladujú a aby to necítili, tak fetujú. A... máme začarovaný kruh, akých je v slumoch veľa. Zdanlivo niet úniku.

Hľadali sme potom aj spoločne riešenie. Pán profesor spomenul, že nie každému možno pomôcť, ale začal hovoriť konkrétne mená ľudí zo slumov, ktorí povstali z tohto marazmu skrz vzdelanie. Práve Vysoká škola sv. Alžbety má vzdelávacie projekty, ktorými dáva šancu mladým zo slumov na iný život.

Pán profesor objasnil, ako je to s dobrovoľníctvom a povzbudil aj našich žiakov, aby pomáhali. A nemusí to byť hneď v Keni, či Južnej Amerike. Projekty sú rozosiate aj po našom Slovensku, kde je roboty so slabšími tiež dosť.
Na otázku „Čo je to misia?“ odpovedal Ladislav Bučko v závere krásne, že je to „Podelenie sa s iným.“

Povedal, aby sme sa nesťažovali, veď patríme medzi 30 najbohatších národov na svete, lebo máme vodu. Myslím si, že nielen cez Vianoce, ale stále sme tu pre iných. Každý z nás má tú svoju osobnú dennodennú misiu na dosah. Pomáhajme.

Ďakujem za to, že som mal tú česť diskusiu moderovať a mal som tak možnosť spoznať skromného a predsa tak veľkého človeka, akým prof. Bučko bezpochyby je.

Marek Šefčík, Spojená škola sv. Františka Assiského