Ludwig Angerer bol jedným z prvých fotografov na našom území. Postupne sa vypracoval na svetoznámeho umelca, bol dokonca dvorným fotografom cisára Františka Jozefa I. Narodil sa 15. augusta 1827 v Malackách. 

Pochádzal zo šľachtického rodu, narodil sa do rodiny pracovníka pre Pálffyovcov vo vyššej funkcii. „Nevieme, kedy Ľudovít Angerer odišiel z Malaciek, či navštevoval aspoň niekoľko ročníkov tunajšej školy. Každopádne, neskôr študoval v Bratislave a v Pešti. Ako 23-ročný sa stal magistrom farmácie, v tomto odbore pracoval v období 1850-1854 vo Viedni a v Grazi,“ uvádzajú Malacké pohľady.  Fotografovaniu sa najskôr venoval amatérsky. Dva roky slúžil aj v poľnej nemocnici v Bukurešti, kam sa dostal v rámci Krymskej vojny. Jeho zábery patria k vôbec prvým zaznamenaným fotografiám rumunskej metropoly, uvádza historik Martin Macejka pre Malacké pohľady. 

Svoje prvé fotografické štúdio otvoril v roku 1858 vo Viedni. Mal úspech a v roku 1860 si ho najal cisár na fotografovanie jeho rodiny. Patril medzi svetovú elitu. „Robil tiež zábery Viedne, žánrové štúdie, fotil aj zvieratá. Angerer ako prvý vo Viedni vyrábal fotografie formátu vizitiek, aké vtedy leteli v Paríži. Prispel tak k popularizácii fotografie vôbec,“ uviedol M. Macejka pre Malacké pohľady. Angerer zomrel ako 52-ročný. Originály jeho fotografií majú dnes vysokú zberateľskú hodnotu. 

Vladimír Clementis patril medzi najkontroverznejších literátov československých dejín. Jeho prínos do našej literatúry je nespochybniteľný, rovnako nespochybniteľná je však aj jeho komunistická minulosť, ktorá ho napokon stála život. 

Narodil sa 20. septembra 1902 v Tisovci, na gymnáziu študoval v Skalici. Ako vyhranený ľavičiar sa prezentoval už ako študent na právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Tam spolu s ďalšími ľavicovo orientovanými študentmi vydával literárny časopis DAV, ktorý sa venoval ľavicovej filozofii, literatúre i politike. Ich skupina neskôr dostal pomenovanie davisti. Do časopisu prispievali aj literáti ako Peter Jilemnický či Laco Novomeský. 

Rok 1924 bol pre Clementisa prelomový, keďže okrem založenia časopisu DAV vstúpil do komunistickej strany. Počas II. svetovej vojny, keď bola KSČ na Slovensku i v Protektoráte Čechy a Morava postavená mimo zákon, chcel pôvodne emigrovať do USA a Kanady. Nakoniec sa však cez Sovietsky zväz dostal do Francúzska. Počas krátkeho pôsobenia v ZSSR bol za kritiku sovietskeho vedenia internovaný v pracovnom tábore. V rokoch 1941 - 1945 pôsobil pod pseudonymom ako redaktor československého rozhlasu v Londýne. 

Po vojne pôsobil v obnovenej republike vo vysokej politike, bol dokonca ministrom zahraničných vecí. Komunizmus mu však bol osudný. V roku 1952 ho v zinscenovanom procese spolu s Rudolfom Slánským odsúdili na trest smrti.