(* 2. 3. 1884 Malacky- † 10. 3. 1973 Praha)

JUDr. Ivan Dérer sa narodil v rodine slovenského národovca Dr. J. Dérera a matky Pauly. Po absolvovaní gymnázia v Bratislave študoval právo na univerzite v Budapešti, kde roku 1907 získal titul doktora práv. Potom bol advokátskym koncipientom a od roku 1910 advokátom v Bratislave.

V rokoch 1912 - 1914 spolu redigoval týždenník Národný hlásnik. V ňom na začiatku prvej svetovej vojny uverejnil úvodník Hyeny chcú vojnu, za ktorý bol zatknutý. Zúčastnil sa bojov v prvej svetovej vojne, kde bol zranený v bitke pri Ivangiride a do konca vojny žil vo Viedni.

Bol spolutvorcom a signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a ako člen Slovenskej národnej rady dopravil tento dokument do Prahy. Stal sa členom revolučného Národného zhromaždenia a v Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska mal na starosti referát pre spravodlivosť.

Dr. Dérer bol prvým slovenským inteligentom v Malackách, ktorý vyvíjal vedomú a politickú činnosť v zmysle slovenského národného uvedomenia. Bol intelektuálnym vodcom národného hnutia v Malackách okresu i celého Záhoria.

V rokoch 1930 - 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku, bol členom jej Ústredného výboru. V rokoch 1934 - 1938 bol podpredsedom strany a súčasne v rokoch 1936 - 1938 predsedom Krajinského výkonného výboru na Slovensku. Skoro počas celého trvania prvej ČSR vykonával Dr. Dérer funkciu ministra v rozličných rezortoch.

Po rozpade ČSR v roku 1939 zostal v Prahe, kde sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. V rokoch 1944 - 1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v Terezíne. V roku 1946, keď bola na Slovensku založená Strana práce, stal sa jej čestným predsedom, popritom vykonával funkciu predsedu Najvyššieho súdu. V roku 1954 bol zatknutý a odsúdený na tri a pol roka väzenia - v roku 1955 bol však po amnestii prepustený.

Je autorom viacerých publikácií, odrážajúcich politické dianie u nás od vzniku ČSR až po jej obnovenie po druhej svetovej vojne. Posmrtne vyšiel roku 1993 prvý diel jeho politických pamätí z rokov 1945 - 1949 pod názvom Antifierlinger I..
Za zásluhy v budovaní a rozvoj školstva dostal v roku 1969 Rad republiky a v roku 1992 bol in memoriam vyznamenaný Radom T. G. Masaryka.