Článok z Malacky.sk

9. apríla bol presne mesiac, čo mi moji rodičia oznámili, že sa nejde do školy. Najprv mi nepovedali príčinu, ja som sa pravdupovediac ani nepýtal.

Prvý týždeň som sa tešil. Ráno som sa zobúdzal o deviatej, mamina mi pripravila raňajky, pri ktorých som mohol pozerať televízor a potom sme trávili celý čas spolu aj s mojím mladším bratom.

Druhý týždeň nám začali už posielať naše pani učiteľky domáce úlohy, ktoré majú s nami robiť aj naši rodičia. Režim sa zmenil. Ráno vstať, naraňajkovať sa a robiť zadané úlohy. Začal sa tretí týždeň a mne sa zdalo, že sme akosi dlho doma. Mamina si ma posadila a vysvetlila mi, že toto nie sú prázdniny. Že prišiel taký vírus, ktorý vedci označili za koronavírus Covid-19, a keďže nie je pre naše telo známy, začali sa bezpečné opatrenia.

Musím si veľmi často umývať ruky, čo som samozrejme robil aj predtým. Nemôžem navštevovať svojich kamarátov ani našich blízkych, najmä babku a dedka. Moja babka je teraz najväčšou hrdinkou, pretože je zamestnaná ako sestra infekčného oddelenia jednotky intenzívnej starostlivosti na Kramároch, kde pomáha ľuďom, ktorých postihol koronavírus. Keď sa nedávno na Slovensku večer spoločne tlieskalo, bolo to aj pre moju hrdinku, babku Gitku.

Môj život sa nejako nezmenil. Trávim čas s maminkou a s mladším bratom a snažíme sa, aby bola dobrá nálada. Jeme veľa vitamínov. Ovocie, zeleninu, polievky. Keďže máme domček a veľký dvor, väčšinou sme vonku, kde si spolu aj zacvičíme. Moja maminka bola kedysi dávno miss aerobik a môj tatko je hádzanár, ktorý reprezentuje naše mesto Malacky. Jediné, čo je smutné, že mi chýbajú kamaráti a učiteľky, ktoré, aj keď to s nami nemajú ľahké, vždy nás chceli naučiť všetko, čo je pre nás potrebné.

Do školy sa úprimne teším. Verím, že toto všetko sa raz skončí a že sa všetci s úsmevom spolu stretneme.