Malacky.sk: Úvodná stránka

Je veľa Záhorákov, ktorí sa k svojmu pôvodu nehlásia a ostýchajú sa priznať, že za zatvorenými dvermi svojich domovov nehovoria  inak ako po záhorácky. A potom sú tu takí, ktorí sú na svoje korene pyšní, hľadajú a poznávajú  všetko cenné, čo ich rodné Záhorie má, aj keď tu trvalo nežijú. V ľuďoch svojho kraja hľadajú múdrosť a v nárečí krásu, šťavu a invenciu. Jedným z nich je aj Anton Gúth, jeden z organizátorov legendárneho Bálu Záhorákov, ktorý sa tento rok koná už po štyridsiaty šiesty raz. Kto nás to vlastne na ten bál  každý rok v tomto čase pozýva?

Kto je ten „čovíček“?
Každý rok v prvých januárových dňoch so železnou pravidelnosťou dorazí do redakcie mestských médií pozvánka a upútavka, že opäť sa v Bratislave, ešte donedávna v PKO, teraz už v hoteli Bonbón v Petržalke, koná povestný Bál Záhorákov. Posiela nám ju nejaký pán, ktorý sa podpisuje ako Toňi Gúth. Niekedy pridá dajakú tú vetičku v záhoráčtine, a tak by si jeden pomyslel, že pôjde o nejakú recesistickú akciu nostalgických lokálpatriotov, ktorí si len krátia čas rozmaznávaním svojho záhoráckeho ega. Sama som sa zahanbila, keď som po čase zistila, že Anton Gúth je významný odborník, rehabilitačný lekár, prednosta Rehabilitačnej kliniky pracoviska na bratislavských Kramároch, vysokoškolský pedagóg s hodnosťou profesora, autor mnohých odborných publikácií, ale aj kníh o rodnej obci Malé Leváre. Spolu so svojou mamou napísal publikáciu Levárky, ktorá je vzácnou encyklopédiou poukazujúcou na osídlenie obce už v časoch, keď sa po ich území prechádzal slon lesný (Pozn. red.: zvláštny druh mamuta), z ktorého sa Slovensku našli iba štyri zuby – jeden v Gánovciach a tri v Levárkach. Kniha v tvrdej väzbe, ktorú autor vydal vlastným nákladom, sumarizuje najvzácnejšie a najstaršie nálezy z Malých Levár ako medený poklad o 800 rokov starší ako Cheopsova pyramída, bronzový meč z čias, keď Židia dostali 10 božích prikázaní (1300 pred Kristom), grécka minca z ostrova Tassos z doby, keď v Bratislave boli Kelti, či urna z obdobia starých Slovákov, v ktorej bola pochovaná žena dvesto rokov predtým, ako prišli sv. Cyril a Metod. Kniha s takmer akademickou dôkladnosťou rozoberá históriu, prírodné podmienky, kultúru i tradície. Levárčansko-slovenský slovník je zasa pozoruhodnou studnicou írečitých výrazov, ustálených fráz, ale aj prísloví a povedačiek, doplnených o krátke spomienky, príbehy a zážitky členov autorovej rodiny, písané v levárčanskej verzii záhoráckeho nárečia. Toňi Gúth o potrebe napísania slovníka hovorí: „Ráz sem dostau od mamy na Vánoce knihu Pištu Moravčíka V Kiripolci svine kujú a čudovau sem sa, lebo aj ked byua písaná po záhorácky, všelico bych povidau ináč. Písau sem si poznámky tuškú do tej knižky a nakonec sem našeu na jednej strane padesát až sto odlišnoscí. Tak sem si to začau zapisovat...“  

Skromná kapacita v bielom plášti
Keď k nemu prichádzajú Záhoráci do ambulancie, okamžite prepína. Len nezačnite hovoriť po slovensky, lebo sa vás káravo spýta: „A vy neumíte vyprávjat našú rečú, ked ste ze Záhorá?“ Každý je zvyknutý, že so Záhorákmi hovorí nárečím s takým prirodzeným prízvukom, akoby tam dodnes žil. Rodičovský dom má síce v Levárkach (ako hovorí), ale býva tam s rodinou už len cez leto. „Šak mi to do roboty trvá autem tricet minut jak tady, ked chodzím na Kramáre z domu pješky,“ skromne a ľudsky vysvetľuje muž, ktorý je vo svojej profesii veľkou autoritou. „K bálu mja zvédua náhoda. Ked sem napísau ten levárčanský slovník, pozvali mja do Markíze, de ceué Teleráno byuo o Záhorákoch. Byu tam aj Tono Baláž a Cyril Moravčík, kerí mjeli vtedy povyprávjat o báli. Na konci si mja počkali a opýtali sa, či nescem ít s ňima do Spolku Záhorákú v Bratislavje. A odtedy sem členem a pomáhám ím hlavne s propagácijú...“

Ukážme im, čo tu máme
Keď v roku 1969 hŕstka nadšencov organizovala Bál Záhorákov po prvý raz, viedol ich k tomu zámer ukázať tej Bratislave, že aj Záhorie je bohaté na osobnosti, dobrú hudbu, ľudových rozprávačov a folklór, že má krásne kroje a bohaté kultúrne dedičstvo. Najslávnejšie obdobie zažívali bály v PKO v 80. rokoch minulého storočia, keď sa tam pravidelne zabávalo vyše tisíc návštevníkov. Záhoráci dochádzali v plných autobusoch, ľudia sa spoznávali, vzťahy utužovali. „Ked majú svoje bále tu v PKO Východňári, Oravci, Brezované, Zvolenčané, tak aj my Záhoráci sceme mjet svúj bál,“ oslovili údajne v začiatkoch bratislavskí taxikári bratov Tona a Karola Balážovcov. Slovo dalo slovo a dnes sa už takto Záhoráci 7. februára stretnú po štyridsiaty šiesty raz. Medzi plesajúcimi sa vždy baví aj veľa známych osobností so záhoráckymi koreňmi a všetkému tomu s gráciou velí záhorácka richtárka Marína Kráľovičová, ktorá nás všetkých aj tento raz prostredníctvom www.spolokzahorakov.sk takto pozýva: „46. Bál Záhorákú je pred dverama, stretneme sa 7. 2. 2015 zas v hoteli BONBÓN v Petržalce o 19 h. Večerem nám už tradične bude do tanca hrát a spívat skupina bratrú Zajačkovcú. Host programu bude Jana Kociánová, dále vistúpi trio EchoBand, folklórny súbor Bystričan-mužáci a tanečníci súboru Vienok. V cene vstupenki je aj pohoscení. Určiťe dojdzite, zabavíme sa až do rána bíuého!!!!“       

Text, foto: Tatiana Búbelová