Malacky.sk: Úvodná stránka

FEJTÓN Konečne triezva desiatka

Zdroj: Týždenník pre Záhorie, Strana: 09, Servis: Spektrum, Dátum: 18.11.2013, Autor: Pavol Vitko

Tých spenených desiatok sme vypili v malackej krčme Tabarín každý vyše pol tucta. Pravdaže, aj ostré k tomu. Nehasili sme smäd, ale jed. Najedovaní sme boli preto, lebo sme nestihli štart Malackej desiatky. Písal sa november 1988 a po vystúpení z vlaku sme sa pýtali ľudí v uliciach Malaciek, kde je štart pretekov Malacká desiatka. Mysliac si, že v takom mestečku o ich jediných bežeckých pretekoch vie azda každý. Nie – z tucta opýtaných nevedel nikto.

Napokon nás jedna pani v dobrej viere poslala na opačnú stranu mesta. Keď nás konečne voľakto znavigoval správne, zbadali sme už len bežcov upaľujúcich do polí. A tak sme sa my, traja vysokoškoláci z Bratislavy, pôvodom z Považskej Bystrice, Košíc a Popradu, išli nahnevaní opiť do Tabarinu. Ešte roky potom sme vždy začiatkom novembra na Malackú desiatku nikdy nezabudli. Nie, nebolo to o behu. Tradične sme sa ledva dotackali k poslednémuvlaku z krčmy Tabarin.

Ďalšie štvrťstoročie som už nebehal, no výsledky Malackej desiatky som pravidelne vnímal len z tlače. Okrem iného mi ako bratislavskému „paštikárovi“ veľmi konvenovalo, že na riadení pretekov sa dlhoročne podieľa pán Anton Pašteka. Veľmi som sa potešil, keď som tento rok tohto sympatického a zapáleného muža konečne stretol naživo.

Pred časom som bol doma na Považí desaťročie riaditeľom bežeckých pretekov Veľká cena Malých Ledníc a tak trochu viem oceniť skutočne výbornú organizátorskú prácu jeho tímu. O to viac, že súčasťou Malackej desiatky je aj Malacký kilometer, takže šancu pretekať dávajú organizátori aj deťom. To si zaslúži potlesk.

No a trochu studený fakt, že pre nás, ktorí sme v sobotu 9. novembra dobehli medzi poslednými, už nebola v sprchách teplá voda? To je predsa motivácia, aby sme trénovali poctivejšie. Keď som konečne po 25 rokoch Malackú desiatku odbehol, v Malackách som chcel ešte niečo navyše. A to navštíviť miestne múzeum.

Ešte predtým som si ho doma pozrel na internete a vyzeralo dobre. Zapamätal som si, že sídli na Záhoráckej ulici. Po pretekoch som ju dva raz prešiel autom, no nezbadal som žiaden smerník pre turistov, ktorý by ma na múzeum upozornil. Auto som zaparkoval a prešiel som si tú ulicu pešo.
Ani z chodníka som si žiadnu informačnú tabuľu nasmerujúcu ma k múzeu nevšimol. A tak som sa pýtal ľudí. Mysliac si – však keď majú v Malackách jediné mestské múzeum, musí o ňom vedieť každý.

Nie – z tucta opýtaných nevedel nikto. Keď mi už mokré nohy v premočených topánkach začali nadávať, milá pani s dvoma nákupnými taškami ma konečne k múzeu zaviedla. Na prvom poschodí budovy mi ukázala v oknách vlepený nápis „Múzeum“. Skutočne veľký, hoci taký, ako bývajú inde označené tuctové čínske obchody. No i tak : „Hurá – predsa spoznám čosi z histórie Záhoria,“ tešil som sa. Lenže: figu drevenú!

„Sú predsa voľby, múzeum ja zatvorené,“ poriadne „zvrchu“ na mňa ako na čudáka „vystrelila“ členka volebnej komisie. Ako keby som ja, „paštikár“, mal vedieť, že v čase volieb sedí na prízemí Mestského úradu v Malackách volebná komisia a preto je múzeum Michala Tillnera na prvom poschodí zatvorené. Nuž, mal som opäť veľkú chuť zájsť na poriadnych pár malackých desiatok do krčmy Tabarin. Alebo aj dvanástok.

Podarilo sa mi však zatiahnuť ručnú brzdu. Veď však čože. Múzeum neodnesú. Raz sa tam pozriem. Najskôr niekedy po Malackej desiatke, ktorá bola fakt fajn. Azda to tento raz bude skôr ako o 25 rokov.