Malacky.sk: Úvodná stránka

Dnes je 10.12.2022. Čas načítania stránky: 10:08:55. Meniny má Radúz.
   
Upozornenie na chybu Tlačiť

Básne robia svet krajším a citlivejším (Zverejnené: 16.04.2021)

Básne robia svet krajším a citlivejším
Nemôžem začať inak ako osobnou spomienkou. V júni 2015, krátko po mojom nástupe na mestský úrad, sme do redakcie mestských médií dostali žiadosť o zverejnenie istého textu v Malackom hlase. Napísala ho pedagogička Jana Pagáčová, ktorá v tom čase odchádzala z malackého štátneho gymnázia. V článku sa veľmi pekne a dojímavo lúčila so svojimi študentmi. Vtedy som ju ešte nepoznala, ale pomyslela som si, aké šťastie mali gymnazisti. To som ešte netušila, že s Jankou sa nakrátko staneme kolegyňami v mestskom úrade. Dnes je Janka opäť v školstve, učí v Základnej škole Dr. J. Dérera. Znie to neuveriteľne, ale už  40 rokov je recitátorkou počas mestských slávnostných obradov. 

„Od mladosti som rada čítala a moja maminka nás všetkých súrodencov v čítaní podporovala. To bol prvý impulz k tomu, že som začala navštevovať literárno - dramatický odbor pri vtedajšej Ľudovej škole umenia v Malackách. Náš odbor viedla pani učiteľka Jakubcová, ktorá ma učila aj dejepis v škole a viedla ochotnícke žiacke divadlo pri II. Základnej deväťročnej škole,,“ začína svoje rozprávanie Jana Pagáčová. Zo svojich ochotníckych divadelných čias najradšej spomína na postavu Mahulieny v hre Radúz a Mahuliena. Keďže od divadla je iba krôčik k umeleckému prednesu, Janka začala cez divadlo objavovať krásu recitácie. „A tak som ešte ako žiačka základnej školy recitovala pri rôznych príležitostiach. Boli to oslavy oslobodenia Malaciek, výročia SNP, Medzinárodný deň žien, rôzne besedy a oslavy, ktorých bolo v minulom režime neúrekom. Zúčastňovala som sa aj na recitačných súťažiach, vrátane recitovania v ruskom jazyku na súťaži Puškinov pamätník.“ 

Začalo sa to v roku 1980
V druhom ročníku gymnázia ju oslovila pani Frčová, profesorka slovenčiny. Zbor pre občianske záležitosti mesta Malacky práve hľadal študentku – recitátorku na občianske obrady. „V máji 1980 som ocitla v kancelárii pani Malánkovej na Mestskom národnom výbore. Dala mi niekoľko textov básní a povedala, aby som najbližšiu sobotu o 13. hodine prišla pekne oblečená do obradnej miestnosti,“ spomína Janka. Obradná miestnosť bola v tom čase na prízemí v budove dnešného okresného súdu. „Bola síce veľmi pekná, ale maličká.  Pred ňou bola malá chodbička, v ktorej boli  zrkadlá až po zem. Vchádzalo sa do nej cez dvojkrídlové dvere a vzadu bol nádherný organ, na ktorom hral pán učiteľ Vach. Mala som slávnostný pocit, že som súčasťou niečoho výnimočného a slávnostného. Samozrejme, tréma bola, ale nedala som to na sebe znať.“
Ako si spomína na „svoju“ prvú nevestu? „Mala volánové biele šaty, ktoré som neskutočne obdivovala. Vtedy som mala 17 rokov a nevedela som si predstaviť, že aj ja raz budem takou krásnou nevestou.“ 

Aj sobášne siene majú svoju históriu 
V tom období sa všetky sobáše uzatvárali na národnom výbore. Po obrade bol slávnostný prípitok s novomanželmi a ich rodičmi. Pre nedostatok miesta sa pripíjalo pred vchodom do sobášnej miestnosti. „Desiatky svadobčanov sa ešte tlačili vzadu v obradnej miestnosti, a vpredu, pri východe, sa pripíjalo. Gratulácie teda boli vlastne na chodbe. Ale mali sme silný pocit spolupatričnosti. V tom čase sme sobášili aj 8 – 10 párov za sobotu. Niekedy sme začínali o 12.30 a končili sme o 17. hodine.“
V roku 1982 sa postavila nová sobášna sieň v priestore za vtedajším národným výborom. Svojmu účelu slúži dodnes. Ako spomína Janka, nová sobášna sieň bola na svoju dobu pekná a veľkorysá: „Sobášni hostia  vchádzali jednou stranou a druhou vychádzali. Nechýbala ani miestnosť pre ženícha a nevestu a pani matrikárku, kde sa mohli ešte upraviť, ďalej miestnosť pre obradníkov a miestnosť na prípitok. Obradná sieň bola vyzdobená v príjemných teplých tónoch. Obrady sprevádzala živá hudba a krásny spev. Sobáš v takomto priestore bol skutočne dôstojný a pekný. Pri odchode z obradu sa celá svadba mohla pokojne fotografovať na schodoch - nikomu nezavadzali, aj napriek tomu, že veľakrát práve vchádzala dovnútra ďalšia svadba. Bolo to veľmi dobre vymyslené. Toto zaniklo postavením inkubátora a zamurovaním jedného východu sobášnej siene.“
Čas pomaly plynul, a Janka sa stala stálicou pri občianskych obradoch. Jeden z nich však bol iný a výnimočný. „V roku 1986 som stála v obradnej miestnosti ako nevesta. Zrazu som bola na opačnej strane, ako som bola dovtedy zvyknutá...a bol to náš krásny deň.“ Zo slečny Tedlovej sa stala mladá pani Pagáčová. Recitátorkou zostala naďalej. 
Za tie roky bola pri prvých spoločných krokoch mladých ľudí, ktorých na cestu životom vyprevádzala básnickým slovom.  Okrem toho recitovala aj pri iných príležitostiach - darcom krvi, pri rôznych výročiach, pri zápisoch do pamätnej knihy mesta, počas vzácnych návštev či stretnutí po rokoch. „Dojímavé boli napríklad slávnostné zápisy pri príležitosti zlatej svadby. V určitom období som recitovala aj pri občianskych pohreboch. Postupne som začala aj moderovať niektoré mestské akcie, napríklad Kultúru bez tlmočníka či Športovca roka. A rôčky plynuli... Najviac som si to uvedomovala pri striedaní predstaviteľov mesta. Keď som s recitovaním začínala, boli to páni Nemeček a Janeček, potom páni Kozel a Malášek, pani Valachová, pán Moravčík, pán Ondrejka. Dnes najčastejšie spolupracujem s poslancami Tedlom a Macejkom. Neodmysliteľnou súčasťou obradu boli a sú matrikárky – panie Púčiková, Kučerová, Horváthová, Krišková. Súčasťou obradov boli aj členky Zboru pre občianske záležitosti, spočiatku pani Malánková, neskôr pani Štorová. Pri recitovaní sme sa striedali s pani učiteľkou Gubovou a dnes sa striedam s pani učiteľkou Adamovičovou.“

Súrodenecký tandem 
Pri svadbách sa často stretáva aj so svojím bratom Pavlom Tedlom, ktorý je sobášiacim z pozície mestského poslanca. „Keď som nastúpil do základnej školy, Janka bola prváčkou na gymnáziu. Mala v sebe učiteľské gény a na mne ich skúšala, samozrejme, v dobrom. Nezabudnem, keď ma učila spievať a vytlieskavať Andulku šafářovú,“ s úsmevom spomína P. Tedla. „Ovplyvnila ma aj v ďalšom živote. To, že som učiteľ, je aj jej zásluha.“ 
Na Jankino recitovanie sa pamätá od malička: „Skoro každú sobotu poobede bola preč a vždy sa vrátila s krabicou plnou svadobných zákuskov.“  Keď sa v roku 2010  stal mestským poslancom, opäť tu bola Janka, ktorá povedala: Poď, budeme dvojica. „Pri obradoch som videl, že je profesionálka a robí tú prácu rada. Často vedela zachrániť neočakávanú situáciu.“ Pán poslanec pridáva aj jeden mimoriadny príklad jej empatie a profesionality: 
„Na pohrebe nášho krstného otca v Prahe nastala nepríjemná situácia, z nejakého dôvodu neprišiel farár. Bolo to. Po chvíli sa toho Janka zhostila a celý obrad aj s prejavom a básňou zvládla sama. Bol to veľmi silný moment.“ 

Netradičné a kuriózne sobáše 
Pri nespočetných sobášoch zažila Janka aj veselé či kuriózne chvíle. "Jedna nevesta počas obradu, keď mala povedať ÁNO, dvakrát tesne pred jeho vyslovením odpadla. Na tretíkrát to už povedala, takže obrad bol platný. Sobášili sme aj nevestu so ženíchom, ktorí boli oblečení v indiánskych kostýmoch a na obrad prišli na koňoch. Veselé bolo aj vtedy, keď pribehol jeden svadobčan, že ženích sa nechce ženiť, že ho ešte presviedčajú, a že či by sme teda nemohli počkať, kým ho presvedčia. Počas jedného obradu - ešte v starej sobáške -  išla po ceste kolóna kombajnov. Skoro nič sme nepočuli.„
Po uvoľnení pravidiel sobášenia sa obrady začali konať aj na dovtedy netradičných miestach: v Zámockom parku, pri fontáne, v Moteli M či v kine. „Aj tu sme zažili kuriózne situácie, keď nám do slávnostných slov hlasne kikiríkali kohúty. Alebo nám obrad rušili kamióny z diaľnice.“

Umelecké slovo stále patrí do jej života
„Umelecké slovo ma stále baví. V krásnych metaforách a personifikáciách nachádzam nielen potešenie, ale aj odpovede na mnohé otázky. Slová básnika pohladia moju dušu a toto sa snažím preniesť aj na svojich žiakov pri vyučovaní literatúry. Niekedy na nich možno pôsobím smiešne, keď sa na hodinách rozplývam nad „ nádhernou metaforou“ , ale inak to neviem.“ Autormi, blízkymi jej srdcu, sú Mila Haugová, Máša Haľamová, Nata Hosťovecká, Milan Rúfus, Daniel Hevier, Miroslav Válek či Jožo Urban. „Keď sa obzriem späť, nechce sa mi veriť, že skutočne už 40 rokov som súčasťou slávnostných obradov mesta. Recitovanie ma stále baví a napĺňa radosťou. Cez básne dokážeme urobiť svet krajším, nežnejším, prívetivejším a citlivejším.“

Text: Ľ. Pilzová, foto: MsÚ




Pre pridanie komentára musíte byť zaregistrovaný a prihlásený!


Zatiaľ nebol pridaný žiadny komentár



Zmeniť / odstrániť cookies
Created by OXIDE, s.r.o.