Malacky.sk: Úvodná stránka

Krajný obranca FC Malacky Lukáš Rupec v rozhovore pre Malacký hlas okrem iného prezradil, ako popri športe zvláda vysokú školu, na ktorý zápas má najlepšie spomienky a povedal nám aj o spolupráci s legionármi v malackom tíme. Je synom bývalého ligového futbalistu Dušana Rupca a v malackom drese má aj napriek relatívne mladému veku odohratých niekoľko desiatok ostrých zápasov.

Ako v čase koronavírusu trénujete?
    Treba povedať, že zdravie je na prvom mieste, preto aj my v klube plne akceptujeme zákaz kolektívnych tréningov. Pripravujem sa podobne ako moji spoluhráči, teda individuálne. Chodím behať do prírody, kde nie je skoro nikto. Kondíciu si však snažím udržať aj silovým cvičením doma a upraveným stravovaním. Beriem to ako prípravu na budúcu sezónu, tá aktuálna sa pre našu ligu skončila.
 
V seniorskom tíme FC Malacky nastupujete už od pomerne mladého veku. Pamätáte si ešte na svoj prvý zápas za Malacky?
    Za mužov nastupujem od osemnástky, naskočil som prakticky hneď po doraste. Mnohí však hrajú za mužov ešte v dorasteneckom veku, takže až taký mladý som nezačínal. A prvý zápas? Doma s Mostom pri Bratislave, zdolali sme ich 3:2. Úvod to bol dobrý.
 
Popri futbale študujete denne na vysokej škole. Ako sa vám darí skĺbiť tieto dve povinnosti? Chýbate často na tréningoch?
    Dá sa to celkom zosúladiť. Za celý semester som chodil do školy tri dni do týždňa, čo nie je veľa. Všetko závisí od konkrétnych vyučujúcich a ich prístupu. Niektorí sú ochotní tolerovať, že na ich hodinu neprídem. Čo sa tréningov týka, chýbam veľmi málo. Dovedna sa mi to stalo asi šesťkrát a napríklad na jeseň som nechýbal na tréningu ani raz. Škola nie je pre mňa problém, dá sa dostať aj štipendium. Treba zlepšiť výkony v športe a budem spokojný.

Máte ambíciu v budúcnosti hrať aj profesionálnu súťaž?  
    Uvažoval som nad tým, takéto ambície určite sú. Na to však musím byť ešte o úroveň lepší, preto celkom intenzívne trénujem aj mimo našej tréningovej prípravy v klube. Na vyššie ambície je potrebné viac na sebe pracovať.  

Váš otec je bývalý ligový futbalista. Viedol vás odmalička k futbalu, alebo ste si k nemu našli cestu sám?
    Cestu k športu som si našiel sám, nikto ma do toho nenútil, ale každopádne veľmi pomohlo prostredie. Doma bol futbal vždy veľkou témou, chodievali sme s rodinou pozerať sa na otcove zápasy, v televízii šiel prakticky tiež len futbal. Na svoje prvé tréningy som začal chodiť asi v šiestich rokoch, ale viac než kopaniu do lopty som sa venoval vešaniu sa po bránkach. Vážnejšie som sa futbalu začal venovať až v desiatich. To bolo celkom nevýhodné, pretože som bol oproti ostatným o zopár vekových kategórií pozadu. Aj teraz cítim, že tie roky musím dobiehať.

V tíme ste mali niekoľko legionárov zo Senice. V čom boli iní?
    Pomoc legionárov bola obrovská, predovšetkým v ofenzíve. Tam sme mali najväčšie problémy a ich góly nám pomohli. Vďaka nim sme dokázali uhrať viac než vyrovnanú partiu s tými najkvalitnejšími celkami v našej súťaži. Ak môžem menovať, tak napríklad Edmund Addo alebo Tenton Yenne boli hráčmi na prvoligovej úrovni, teraz hrávajú pravidelne za Senicu, čiže v tretej lige boli nad všetkými. Zvyšok mal takisto väčšiu kvalitu, ale nie tak výrazne ako títo dvaja. Ostatní potrebovali aspoň druhého legionára, ale Edmund s Tentonom dokázali rozhodovať zápasy aj sami. Ak to zovšeobecním, každý z nich bol v niečom iný, ale všetci sa vyznačovali najmä kvalitnejším zrýchlením a väčším futbalovým citom pri načasovaní prihrávky.

Ak by ste si mali vybrať zápas, na ktorý máte najkrajšie spomienky, ktorý by to bol a prečo?
    Určite zápas v pohári so Slovanom Bratislava. Mali sme možnosť si v ostrom stretnutí zmerať sily s hráčmi ako Aleksandar Čavrić, Róbert Vittek, Filip Hološko a ďalšími, ktorí patrili k ligovej elite. Pamätám si, že aj napriek jemnému dažďu prišlo v Malackách na štadión vyše tisíc ľudí, bola výborná atmosféra, zápas mal vysoké tempo. Pre takéto zápasy tvrdo pracujem, aby som ich mohol hrávať každý víkend. Škoda, že sme Slovan vtedy viac nepotrápili, prehrali sme 1:5.

Za rozhovor ďakuje Miroslav Binčík. Foto: archív