Malacky.sk: Úvodná stránka

O tom, že zo Záhoria pochádza veľa úspešných ľudí, niet pochýb. Študentka 4. ročníka Gymnázia v Malackách Katarína Winklerová oslovila troch z nich – modelku Magdalénu Šebestovú, herca a speváka Jána Slezáka a herečku a speváčku Soňu Norisovú.  Rozhovor s M. Šebestovou sme uverejnili v Malackom hlase číslo 6, dnes prichádza Seničan Ján Slezák.

Janko, ty si večne vysmiaty, plný energie. Aké „baterky“ používaš?
No, vysmiaty... :) Viem sa aj veľmi nahnevať. Ale snažím sa byť pozitívnym. Je pravda, že som veľmi energický, ale jednoznačným zdrojom mojich batérií je príroda, šport, detské tábory, naše hospodárstvo a hudba.

Kedy u teba nastal zlom, že sa vydáš umeleckým smerom?
Koketoval som s tým odmalička, ale ťahalo ma to aj k enviromentalistike alebo fyzioterapii, čo mi zostalo dodnes. Rozhodnutie prišlo v poslednom ročníku, v poslednom týždni a prihlášku som posielal v poslednej možnej hodine. Dnes ale sa živím inou prácou, divadlo je už len mojim koníčkom a vyberám si, či je pre mňa zaujímavý titul, postava, režisér, obsadnenie a honorár. Nemusím už brať všetko, aby som sa uživil. Mám konečne slobodu, ktorá by mala byť v tomto remesle samozrejmosťou.

V lete ťa vídať v táboroch. Deti ťa milujú. Ako si sa k tomu dostal?
Ďakujem, že si to myslíš. Aj ja milujem deti a prácu s nimi. Vyplynulo to veľmi prirodzene:  jednoducho som prešiel z dieťaťa na inštruktora a vedúceho. Inak ma to stretlo aj na profesionálnej úrovni, som učiteľom hlavného odboru herectva 2. ročníka na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. A musím povedať, že mám super decká, po ľudskej stránke a talentovej by som ich nemenil. So študentami si tykám. Ešte učím postgraduálne štúdium tvorbu dramatickej postavy, koncertnú prax a teóriu a históriu muzikálu.
 
Často sme ťa videli v pozícii porotcu. Je jednoduché hodnotiť začínajúcich umelcov?
Nenávidím to. Vyhýbam sa tomu a málokedy ma v tejto polohe už stretneš. U detí mi prekážalo, že ich kastujeme do nejakých miest. Každému by som dal cenu za niečo, čo je možné pochváliť. Tých najlepších by som pochválil za najviac vecí, ale určite by som nerobil rozmiestnenie. Ak ide o súťaže vo veku nad 14-15 rokov, to už by som riešil spôsobom „med a bič“. Pochváliť, čo si zaslúži a pomenovať to, na čom treba popracovať. Každopádne, ak oproti tebe stojí pokorný umelec, treba ho motivovať.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Zobudím sa, idem do sprchy, potom raňajky, oblečiem sa, zbalím veci potrebné pre ten-ktorý deň, preseniem sa, kam potrebujem, som v práci, idem na obed, potom na tréning, potom sa najem, niekedy si čítam, alebo pozerám film (najčastejšie dokument alebo fantasy), potom si dám druhú večeru a idem spať. Počas dňa si dám čaj, kávu, iné jedlá, učím sa texty, študujem skladby, skúšam v divadle, mám skúšku s orchestrom, korepetíciu, pracovné stretnutia, učím, večer hrám predstavenie, dám si pivo...

Prezraď nám nejaký vtipný alebo neuveriteľný zážitok z toho množstva, ktoré máš...
Stalo sa mi pred pár rokmi, že som dennodenne 4 dni po sebe chodil na jednu pohotovosť v Bratislave, kde ma každý večer po predstavení zašívali, a vždy iné miesto. Už ma podozrievali, že sa deštruujem sám.

Zhovárala sa K. Winklerová, foto: www.janslezak.sk