Malacky.sk: Úvodná stránka

V nedeľu 18. apríla sa životného jubilea 102 rokov dožila naša obyvateľka Alžbeta Slobodová. Najstaršej Malačianke  prišiel okrem rodiny zablahoželať aj primátor mesta, ktorý jej s prianím dobrého zdravia odovzdal kyticu kvetov. Babička, ktorá vraj rozpráva, len keď sa jej chce, má okrem vnúčat už aj dve veľké pravnúčatá.  Súčasťou slávnosti bol aj zápis do pamätnej knihy mesta, ktorý vykonala jej dcéra. Pani Slobodová je aj držiteľkou Zlatého Pálfiho srdca, ktoré jej bolo udelené ako najstaršej obyvateľke mesta v roku 2006 pri príležitosti 800. výročia prvej zmienky o našom meste. O tom, že pani Alžbeta prekoná svoj vlastný rekord, vtedy ešte nikto netušil.

Alžbeta Slobodová, rodená Žáčková, sa narodila 18. apríla 1908. Je najstaršou obyvateľkou mesta. V Malackách sa narodila a žiadne časy ani príkoria ju neprinútili rodné mesto opustiť. Prežila tu dve svetové vojny. Z prvej sa jej nevrátil otec, a tak už ako šesťročná trávila detstvo starostlivosťou o dvoch mladších súrodencov. Mama so starším bratom chodievali pracovať „na panské“, aby rodinu uživili. Mladá Alžbeta rada šila, háčkovala, vyšívala, no zo všetkého najradšej hrala ochotnícke divadlo. Vždy sa tešila na predstavenia v hostinci U Konečných. Ako 21-ročná si našla životnú lásku – Malačana Štefana Slobodu a vydala sa zaňho. Do rodiny priniesli radosť tri deti: Žofia, Anna a  Štefánia. Najhoršie časy predstavovala II. svetová vojna. Desivý vojnový zážitok si pani Alžbeta premieta ešte dnes: pred jej očami bomba zasiahla stoh slamy, do ktorého sa v nádeji na záchranu ukryli mnohí Malačania. Na obraz hrôzy – zmrzačené telá detí a ich rodičov, sa nedá zabudnúť. Lepšie časy prišli po vojne. Slobodovci si postavili nový dom, deťom dali vzdelanie a tešili sa každému dňu - chodili do prírody, na huby, pestovali kvety, chodievali na splav či na staré kúpalisko. Manžel Štefan sa v Malackách zapísal ako funkcionár a fanúšik malackých futbalistov. V roku 1980 Alžbeta Slobodová ovdovela. Dobré zdravie jej umožnilo, že ešte aj v sedemdesiatke si sama vedela ušiť kabát a donedávna sa starala o veľkú záhradu. Zlomenina nohy a takmer úplná strata zraku i sluchu spôsobili, že dnes už zo svojho domu na Ul. Pavla Blahu nevychádza. Životný príbeh pani Alžbety Slobodovej je hodný obdivu, zamyslenia i ocenenia za to, že ani zlé spomienky ju neprinútili hľadať si iné miesto pre život. Bola, je a zostane Malačiankou.

/raj, iša, tabu/ foto:/raj/