Malacky.sk: Úvodná stránka

Pavol IV. Pálffy sa narodil v roku 1590, ako syn Mikuláša II. Pálffyho (1552-1600) a Márie Magdalény, rodenej Fugger (? - 1646). Mal štyroch bratov, Mareka (1584-1586), Štefana II. (1586-1646), Jána II. (? – 1646), Mikuláša III. (1599-1621) a sestry Katarínu, Žofiu a Magdalénu (? – 1629). Bol jedným z mála členov pálffyovského rodu, ktorý nevynikol úspechmi na vojenskom poli. Venoval sa krajinskej správe a staviteľstvu. Bol nielen rozhľadený muž s citom pre umenie, ale i obratný politik. V roku 1634 bol povýšený do grófskeho stavu a o desať rokov neskôr získal Bojnický hrad do dedičného vlastníctva. Oženil sa s tirolskou šľachtičnou, Máriou Františkou grófkou Khuen-Belassy (?-1672), s ktorou mal dvoch synov, Jána III. Antona (1642-1694), Jána IV. Karola (1645-1694) a dcéru Máriu Magdalénu (? - 1684).

Pavol IV. Pálffy patrí medzi najvýznamnejších členov pálffyovského rodu. Značne rozmnožil rodové majetky, vrchol svojich funkcií dosiahol v roku 1649, kedy bol zvolený za uhorského palatína. O rok neskôr mu španielsky kráľ Filip IV. udelil najprestížnejšie katolícke vyznamenanie - Rád zlatého rúna. Stal sa tak v poradí druhým uhorským aristokratom, ktorému bol udelený. Na sklonku života dosiahol to, čo sa podarilo máloktorému šľachticovi.

Vysoké krajinské hodnosti mu neumožňovali dlhší pobyt na Bojnickom hrade. Najdlhšie tu podľa písomných dokladov pobudol na sklonku svojho života, od jesene roku 1649 do jari 1650.

V tomto čase, okolo polovice XVII. storočia, upravil Bojnický hrad v duchu svojej doby. Z tejto prestavby môžeme i dnes obdivovať neskororenesančný portál vstupnej brány do hradu ako i portál dverí na prvom nádvorí. V hornej časti portálu dverí sa nachádza aliančný erb inicátorov prestavby (Pálffy-Khuen). Zrejme v tomto čase sa začali postupne budovať i kamenné hradby mestečka, ktorým predchádzalo palisádové opevnenie. Najprv bola vybudovaná kamenná brána pod hradom, ktorá chránila pôvodnú cestu do kúpeľov. V roku 1663 pod hrozbou nového tureckého náporu postavili mešťania s podporou vrchnosti vysokú kamennú hradbu, krorá obklopila celé mestečko so všetkých strán a pojala do svojho oválu na dolnom konci farský kostol sv. Martina, na hornom hrad spolu s jeho hradbami a priekopou.

Opevňovacie práce na hrade a v samotnom mestečku sa ukázali ako prezieravé. Pálffy žiadal, aby na opevňovacích prácach sa povinne zúčastnili traja chlapi s každého domu v mestečku. Na mestských bránach mali službu len vyberaní a spoľahliví občania, v prípade vojny sa museli kľúče od brán odovzdať kapitánovi hradu. Námaha sa vyplatila. Už v roku 1644 sa rozšírilo nové povstanie Juraja I. Rákociho a horná Nitra sa stala svedkom bojových operácií cisárskych a rákociho vojsk. Cisárske vojsko sa dokonca v tomto roku utáborilo pri Bojniciach. O tom, že hrad bol bezpečný a dobre opevnený, svedčí aj skutočnosť, že útočisko v ňom hľadali aj obyvatelia z iných miest.

Bohužiaľ, nezachovali sa mená majstrov, ktorí pracovali na prestavbe hradu. S istou rezervou možno identifikovať len kamenárskeho majstra Filiberta Luchesa. Bol členom talianskej kamenárskej rodiny, ktorá pracovala už od konca XVI. storočia pre cisársky dvor na stavbách v Innsbrucku a v tirolskom Ambrase. Filiberto Luchese pracoval aj na prestavbe hradu Pajštún, ktorý Pavol IV. zdedil po svojom otcovi Mikulášovi II. Pálffym (1552-1600). Prestavba hradu sa skončila zrejme okolo roku 1649. V tomto roku dal totiž Pavol IV. Pálffy uliať malý zvon, ktorý bol osadený vo vstupnej veži. Počas I. svetovej vojny, v roku 1916, boli zrekvirované pre potreby armády zvony z bojnického farského kostola sv. Martina. Po dohode medzi správcom bojnického panstva a bojnickým farárom bol pálffyho malý zvonček z hradnej veže sňatý a umiestnený do kostolnej veže namiesto zrekvirovaného stredného zvona. Podľa dohody išlo o dočasný stav, po odliatí nových kostolných zvonov sa mal vrátiť na svoje pôvodné miesto. Nové kostolné zvony boli uliate až v roku 1968, pálffyho zvonček však vrátený nebol. Dodnes slúži na kostolnej veži ako umieráčik.

Pavol IV. Pálffy ako horlivý katolík, zemepán a patrón církvi obsadil všetky fary katolíckymi kňazmi. Povolal šiestych jezuitov a tí za krátky čas prinavrátili ľud do lona katolíckej cirkvi. Už od roku 1640 boli katolícki farári na bojnickej fare.

Pavol IV. Pálffy zomrel vo svojom paláci na bratislavskom podhradí, dňa 26. januára roku 1653, vo veku 63 rokov. Pohreb sa konal na druhý deň za svitu fakieľ o siedmej hodine večer. Ako veľký ctiteľ sv. Františka z Assisi sa nechal pochovať vo františkánskej kutni do rodinnej krypty pod Dómom sv. Martina. Vo svojej poslednej vôli si ďalej želal, aby jeho srdce bolo vyňaté a pochované v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách, ktorú dal pre tento účel vybudovať. Jeho žiadosť bola splnená a srdce uchované v striebornej schránke si malackí mnísi s pietou uctievali. Srdce vraj neskôr pri každom nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 preverovala a písomne potvrdila zvláštna komisia. Dnes sa bohužiaľ toto srdce v krypte nenachádza. Stratilo sa vraj v roku 1866, keď pruské vojská obsadili Malacky. Po smrti Pavla IV. Pálffyho sa ujala majetku jeho vdova Mária Františka, rodená grófka Khuen-Belassy. Usilovne pokračovala v začatom diele svojho manžela a všemožne podporovala rekatolizáciu hornej Nitry. Spojila sa s manželovým synovcom, nitrianskym biskupom Tomášom IV. Pálffym (1623-1679). Spoločne realizovali "rekatolizačnú" časť testamentu Pavla Pálffyho. V tejto časti testamentu Pálffy žiadal, aby sa z určených peňazí vybudoval v dedinách na jeho panstvách ročne aspoň jeden kostol.

Zbožná vdova sa postarala o dokončenie bojnickej hradnej kaplnky. Tá je postavená na pôvodnej delovej bašte, jej polygonálny pôdorys určil i tvar kaplnky. Biskupský erb Tomáša IV. Pálffyho na zámockej kaplnke však pochádza z neskoršej doby. Na znak úcty ho tam dal osadiť Ján XVI. František Pálffy počas romantickej prestavby hradu na prelome XIX. - XX. storočia.

V roku 1660 vyhnala Mária Františka z bojnického panstva posledného evanjelického kňaza Martina Tarnócziho. Jej cieľom bolo prinavrátiť svoj poddaný ľud do lona katolíckej cirkvi a pre tento účel pozvala do Bojníc jezuitskú misiu. Misia trvala však len krátko, už v roku 1666 jezuiti panstvo opustili. Dôvodom boli vraj ich vysoké nároky, ktoré patrónka nevedela zabezpečiť. Neúnavná vdova sa nedala odradiť. Pre svoj cieľ si vybrala ďalšiu rehoľu - piaristov. Hneď po odchode jezuitov nadviazala kontakty s poľským piaristickým provinciálom Václavom Opatovským. Dňa 17. februára 1666 sa s ním dohodla o podmienkach usadenia rehole a založenia kláštora v Prievidzi. Svedka tých čias - nádherný barokový kostol spolu s kláštorom môžeme obdivovať i dnes.

Rekatolizácia kraja sa však nezaobišla bez násilnosti. Udalosti z tých čias opísal posledný evanjelický farár v Koši, Martin Novák v nemecky písanej autobiografickej práci „Ungarische gewisse und wahrhafftige Avisen“ (Vratislav 1680). Autor v nej okrem iného opisuje i prechmaty grófky Khuenovej. Do Bojníc sa vraj vrátila v sprievode katolíckych kňazov začiatkom roku 1660 z Viedne, kde sa väčšinou zdržiavala. Po krátkom odpočinku sa pustila do práce. Najprv sa usilovala podplácaním získať agentov z kolísavých ľudí. Potom si predvolala richtárov z jednotlivých obcí a nástojčivo žiadala vyrovnanie obilných a vínnych dlžôb. Bola to premyslená akcia, lebo dobre vedela, že ľud je na jar bez peňazí. Keď richtári žiadali predĺženie splatnej lehoty, bola im ochotná vyhovieť len pod podmienkou, že obec odovzdá kostol, zriekne sa evanjelického kňaza a obyvatelia prestúpia na katolícku vieru. V obci Koš, kde nemala podobný dôvod, dokonca použila vojsko. Ubytovala tu 60 kyrysníkov, ktorých jej poskytol Adam Forgách. Obec ich musela vydržiavať a zásobovať. Aby sa výdavky znásobili, dodala do krčmy najdrahšie víno. Kritickú psychózu sa usilovala vyvolať 15. augusta slávnostnou procesiou, ktorá prechádzala cez Koš. Miestny obyvatelia ju mali privítať vyzváňaním, za neuposlúchnutie prenasledovali farára. Výdavky na kyrysníkov rástli a komory Košanov sa vyprázdňovali. Vojakom sa uvoľňovali mravy a tak Košania na druhý deň, 17. augusta 1660 prepustili farára a rektora. Faru potom prevzal katolícky kňaz Andrej Forster.

Vdova Mária Františka sa pričinila i o dokončenie rekonštrukcie kúpeľov, ktorú začal ešte jej manžel Pavol IV. Pálffy. Ten okolo roku 1650 dal zbúrať staré spustnuté kúpeľné objekty a postavil nový kúpeľný dom s hosťovskými izbami a bazénmi. Pavol IV. Pálffy bojnické kúpele i navštevoval. Svedčí o tom jeho list svojmu bratovi Štefanovi, v ktorom mu oznamuje, že sa v nich lieči na odporúčanie svojho lekára Gaggera. Súčasne ho pozýva, aby aj on prišiel do kúpeľov piť tamojšiu kyselku. Pavlovi Pálffymu teda i vo vlastnom záujme záležalo, aby boli kúpele obnovené. Začaté dielo po ňom dokončila vdova Mária Františka v roku 1654, rok po manželovej smrti.

Mária Františka, rodená grófka Khuen-Belassy, prežila svojho manžela takmer o dvadsať rokov. Vdovské roky vypĺňala ušlachtilou činnosťou až do svojej smrti roku 1672. Bojnický hrad a panstvo zdedil na základe testamentu Pavla IV. Pálffyho ich mladší syn, Ján IV. Karol Pálffy.