Malacky.sk: Úvodná stránka

Dnes je 10.12.2022. Čas načítania stránky: 10:08:06. Meniny má Radúz.
   
Upozornenie na chybu Tlačiť

Historický podvečer sa niesol v znamení nemeckých priezvisk (Zverejnené: 08.09.2021)

Historický podvečer sa niesol v znamení nemeckých priezvisk
Gellinger, Winkler, Kunštek, Hofer, Katz či Löbl – to je iba zopár priezvisk nemeckého pôvodu, ktorých nositelia žijú alebo žili v Malackách. Práve o nemeckých priezviskách v našom meste bola reč v Pálffyovskom kaštieli na Stretnutí s históriou v rámci Malackého kultúrneho leta. Téma prilákala viacero záujemcov, ktorí zaplnili takmer celý priestor diania. Hosťom podvečera a zároveň prednášajúcou bola Barbora Cholková.

Začalo to prímenami a prídomkami
Spočiatku mali ľudia len jedno meno (jednomenná sústava), napríklad Ján alebo Laura. S rastúcou populáciou a potrebou jednoduchšej identifikácie obyvateľov sa k nemu od približne 13. storočia začali pridávať prímená (v prípade šľachty prídomky). Tie vyjadrovali buď príbuzenstvo (čí syn, čia dcéra), etnikum (Böhm = Čech, Windisch = Slovák), odkiaľ daný človek pochádzal (Schlesinger = zo Sliezska) a podobne. Nemecké priezviská k nám začali prenikať od 13.-14. storočia, keď na naše územie prišla prvá z väčších vĺn nemeckého obyvateľstva.
Významný počin v oblasti vývoja priezvisk sa pripisuje cisárovi Jozefovi II. V druhej polovici 18. storočia (1786, 1787) vydal dva patenty (jeden pre bežné a druhý pre židovské obyvateľstvo). Vďaka nim sa stali priezviská dedičné a prešlo sa z jednomennej na dvojmennú sústavu (meno a priezvisko).

Úlohu zohrávali aj jazykové schopnosti zapisovateľov
Nemecké priezvisko nemusí automaticky znamenať nemecký pôvod. Mohlo ísť často o priezviská, ktoré sa dajú ľahko preložiť – Weber (tkáč), Schuster (obuvník). „Bolo im prakticky jedno, v ktorej reči to zapíšu. Bol dôležitý najmä obsah, napríklad, aké povolanie ten človek vykonával,“ vysvetlila B. Cholková. Záležalo aj na jazykových schopnostiach, úrovni pravopisu či národnosti zapisovateľa. Inak priezvisko zapísal nemecký, inak maďarský a inak slovenský úradník. Po roku 1920 sa priezviská začali adaptovať do slovenčiny.

Výkladov priezvisk je často viacero
Motívy, podľa ktorých sa priezviská vytvárali, by sa podľa B. Cholkovej dali rozdeliť na 5 hlavných kategórií. Priezviská inšpirované krstnými menami (podľa mena otca alebo matky, napríklad Tillner – od Otílie), pôvodom (Nemec – od slova nemý, lebo miestne obyvateľstvo Nemcom nerozumelo, Windisch = Slovák), bydliskom (Orth – ak daný človek býval buď na hornom alebo dolnom konci alebo na rohu ulice), povolaním či spoločenským zaradením (Bauman = sedliak, roľník alebo aj vinohradník, Winkler = majiteľ kramárstva = malý obchodík) a prezývkou (Schön = pekný, Šrámek = Schramm = jazva na tvári, najčastejšie z boja).
„Niekedy má jedno priezvisko viacero výkladov, lebo vznikali aj nezávisle od seba,“ povedala B. Cholková. Napríklad Krebs (nemecky rak) mohlo byť meno toho, kto mal buď červené vlasy alebo ťažkopádny spôsob chôdze, prípadne sa živil ako lovec rakov.

Habánske, huncokárske, židovské aj iné mená
Habáni na naše územie prišli pôvodne zo Švajčiarska, kde vznikli ako sekta, avšak vyhnali ich. Boli to zruční remeselníci. Spája sa s nimi napríklad ich typická keramika. Medzi priezviská tohto pôvodu patria napríklad Walter (od krstného mena), Schmidt (kováč), Pullmann (Poliak alebo niekto, kto býval pri močiari alebo na mieste, kde sa často tvorili veľké kaluže) či Springer (pouličný zabávač, tanečník).
Huncokári k nám prišli z Álp na pozvanie Pálffyovcov. Keďže boli povolaním prevažne hájnici a drevorubači, ich úlohou bolo pozdvihnutie úrovne lesného hospodárstva. Medzi huncokárske sa zaraďujú priezviská ako Hofer (ten, kto vlastnil dvor, býval pri vyvýšenine, alebo kto bol hrbatý), Kraus (človek s kučeravými vlasmi alebo remeselník, ktorý vyrábal džbány), Nagl (kováč, ktorý vyrábal klince alebo prezývka pre povýšeneckého človeka), Wolf (podľa krstného mena ako Wolfgang alebo nebezpečný, divoký človek).
Židovské priezviská sa vykladajú inak ako tie ostatné. Často majú súvislosť s náboženstvom (napr. Fischer v prípade židovského priezviska odkazuje na biblickú postavu Efraima) alebo farbami (odkazujú na dvanásť kmeňov Izraela). Do tejto skupiny patria mená ako Schiller (pre niekoho, kto slúžil v synagóge), Blau (modrá = farba spravodlivosti alebo aj odkaz na jeden z izraelských kmeňov), Weinwurm (vinár), Sonnenschein (slnečný svit).
Priezviská v nemeckom jazyku pre židov neboli povinné, ale často si ich volili, keďže nemčina zohrávala v ich životoch veľkú úlohu. Museli mať len nemecké krstné mená. V začiatkoch procesu výberu priezviska bola voľba väčšinou na konkrétnom človeku. Inak to bolo napríklad v Haliči, kde priezviská určovala komisia. Mohlo sa teda stať, že ak bol dotyčný neobľúbený, skončil s hanlivým priezviskom. Ak títo ľudia chceli krajšie priezvisko, mohli si zaplatiť. Po druhej svetovej vojne si niektorí židia zmenili priezviská (napr. Reisz na Rajec).
Medzi priezviská, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie iné, patria podľa B. Cholkovej napríklad Albrecht (podľa krstného mena), Frühauf (prezývka pre usilovného človeka), Kaiser (chválenkársky, povýšenecký človek), Kunštek (prispôsobené slovenčine, od mena Konštantín, od nemeckého slova Kunst = umenie, ale znamenalo aj šikovnosť, múdrosť) alebo Schreiber (pomenovanie pre pisára, ktorý pracoval pre mesto alebo obchodníka).

Podujatie v rámci Malackého kultúrneho leta organizovalo Mestské centrum kultúry s podporou Bratislavského samosprávneho kraja. 

Text a foto: P. Arpášová


Pre pridanie komentára musíte byť zaregistrovaný a prihlásený!


Zatiaľ nebol pridaný žiadny komentár



Zmeniť / odstrániť cookies
Created by OXIDE, s.r.o.