Malacky.sk: Úvodná stránka

Dnes je 10.12.2022. Čas načítania stránky: 19:11:14. Meniny má Radúz.



   





Uznával ho svet, on Záhorie (20.09.2013)

Uznával ho svet, on Záhorie

DVA POHĽADY NA JEDNÉHO ČLOVEKA
Zdroj: Hospodárske noviny, Strana: 17, Autor: na, Dátum: 20.09.2013


Často som sa s ním stretával.
U nás v jeho rodnom Kostolišti, ale aj v Martine, kde žil neskôr. A i keď si chodil po ocenenia po celom svete: do USA, Kanady, Teheránu, najvrelší vzťah mal k rodisku, ktoré navštevoval aj kvôli neteri a synovcovi.
Keď študoval na vysokej škole v Prahe u profesora Kalvodu, spýtal sa ho: „Benka, a keď ukončíš štúdium, kam by si chcel ísť: do Benátok, do Paríža?“ A on vraví: „Nie, nie, žiadne Benátky ani Paríž. Ale Orava, Kysuce, Záhorie...
Slovensko.“

Vždy keď sa v Kostolišti stretol s nami, s rodákmi, sa vypytoval, čo je u nás nové, ktoré zvyky sa ešte zachovali. A vždy sa potešil, keď sme s ním debatovali v záhoráčtine. Hovorieval: „To naše záhorácke nárečí, ono je tak pěkné. Má kopu i nemeckých výrazú, i moravských, a preto nenechajte umrít naše nárečí.“ Zvykli sme debatovať aj o tom, prečo sa neoženil, prečo nemal deti. A viete prečo? Aby nemal rodinné povinnosti, stále chcel totiž pracovať.
Benka totiž nie je impozantný len kvalitou, ale aj rozsahom – vytvoril okolo 10-tisíc diel.

Bol aj veselý a pohostinný. Ľudia ho občas zvykli ohovárať, že je „škrob“. Ale to nebola pravda. Keď sme napríklad boli v Martine v hoteli, všetci hovorili, že keď si dal kávu, vždy čakal, kedy mu všetky peniaze vydajú naspäť. To však neznamená, že bol lakomý. Bol vychovávaný k šetrnosti, vo veľmi skromnej, chudobnej rodine. Posledné dni a týždne pred smrťou, v roku 1971, prišiel aj do Kostolišťa a vyšiel na najvyššie miesto, ku kostolu, aby sa mohol pozrieť na svoju dedinu. Namaľoval na počesť rodiska aj obraz Pieseň roviny.

Keď dostal posledný srdcový záchvat, jeho rodina ho dopravila do nemocnice v Malackách. Tím lekárov mu hovoril: „Majstre, my vás pošleme do sanatória v Bratislave, tam je modernejšie vybavenie.“ A on na to:„Nie, nie, nie, ja chcem zomrieť medzi svojimi, medzi rodákmi, Záhorákmi.“ A napokon aj zomrel v malackej nemocnici.

Eduard Chmela správca a sprievodca Pamätnej izby Martina Benku v Kostolišti na Záhorí




Created by OXIDE, s.r.o.